Anjouovci v zápase o dedičstvo Arpádovcov

Dynastia neapolských Anjouovcov, odvodzujúca svoje meno od grófstva Anjou v západnom Francúzsku, nepôsobila na historickej scéne veľmi dlho - od roku 1227, v ktorom uzrel svetlo sveta jej zakladateľ Karol I., až do roku 1435, v ktorom zomrela bezdetná neapolská kráľovná JanaII., pochádzajúca z piatej generácie jeho potomkov. Lenže za toto, z historického hľadiska pomerne krátke obdobie dokázala výrazným spôsobom zasiahnuť do dejín Európy a rozliať sa ako atrament po mape starého kontinentu od Francúzska cez Apeninský a Balkánsky polostrov až do južných oblastí Grécka, Uhorska, Poľska, ale tiež do Jeruzalemu a Konštantínopolu. Zakladateľom dynastie bol neapolský a sicílsky kráľ Karol I. (1227 - 1285), desiaty syn francúzskeho kráľa Ľudovíta VIII. z dynastie Kapetovcov. O skutočný populačný rozmach rodu sa zaslúžil jeho syn a nástupca Karol II. zvaný Chromý (1254 - 1309), ktorý splodil so svojou manželkou Máriou Uhorskou z dynastie Arpádovcov celkom štrnásť detí, z čoho bolo deväť synov. Štyria z nichz aložili samostatné rodové línie - Karol Martel uhorskú, Róbert neapolskú, Filip tarentskú a Ján dráčsku.

 

 

 

 

Obr.1: Socha Karola I., zakladateľa dynastie Anjouovcov, v Pallazzo deiConservatori v Ríme

 

Anjouovci patrili do veľkej rodiny princov s ľaliovými kvetmi (fr. princes desfleurs de lys). Takto od 14. storočia nazývali všetkých tých, ktorí svoj pôvod odvádzali od panovníckej dynastie Kapetovcov, vládnucej vo Francúzsku v priamej línii nepretržite v rokoch 987až 1328. To, čo mali všetky rodové línie spoločné, bol základi ch erbu - modrý štít posiaty zlatými ľaliovými kvetmi. Heraldická ľalia, ktorá má väčšinou podobu troch lupeňov, dovedna previazaných prstencom, do symboliky vstúpila už vstaroveku a zaradila sa spolu s krížom, orlom a levom medzi najpopulárnejšie a najčastejšie používané znamenia. V helenistickom období ju považovali za symbol nádeje a v časer ímskeho cisárstva bola dokonca odznakom následníka trónu. Svoje miesto si našla aj v stredoveku, keď sa stala emblémom nevinnosti, telesnej čistoty, mariánskym kvetom, ale aj neoddeliteľným atribútom mnohých svätcov. Vo Francúzsku sa stala symbolom kráľovského domu. Tvar heraldickej ľalie sa pravdepodobne vyvinul zo štylizovaného zobrazenia kosatca žltého (iris pseudacorus)alebo z hrotu galskej kopije. Množstvo stredovekých iluminácií francúzskej proveniencie dokazuje, že nebola len súčasťou erbu,ale všetkého, čo súviselo s kráľovským majestátom. Už v 12.storočí zdobí kráľovskú korunu, korunovačný odev panovníka (modrý plášť posiaty zlatými ľaliami a podšitý hermelínom), zakončuje kráľovské žezlo a svoje miesto nachádza i na kráľovskej zástave.

 

 

 

 

Obr.2: Erb francúzskych kráľov z dynastie Kapetovcov - modrý štítposiaty zlatými ľaliovými kvetmi

 

 


 

Obr.3: Modrý štít posiaty zlatými ľaliovými kvetmi bol vyhradenýlen pre vládnuceho panovníka. Kvôli odlíšeniu seniora a ďalšíchčlenov rodu sa do erbu pridávalo doplňujúce znamenie, tzv.brizúra (fr. brisure). V prípade Karola I., zakladateľa dynastieAnjouovcov, to bol červený turnajový obojok (lambel).

 

 

 

 

Obr.4: Keď Karol I. z Anjou získal kúpou titul jeruzalemského kráľa,odzrkadlilo sa to aj v jeho erbe. Začal používať štiepenýštít, v ktorého striebornej časti bol umiestnený zlatý gréckybarličkový kríž, sprevádzaný štyrmi zlatými gréckymijednoduchými krížmi.

 

Zápas o dedičstvo Arpádovcov, do ktorého Anjouovci veľmi aktívne vstúpili, prebiehal v dvoch fázach. Prvú ohraničovali nečakané úmrtiadvoch uhorských kráľov z tejto dynastie - Ladislava IV. (†1290) a Ondreja III. († 1301), voči ktorému so svojimi nárokmi na svätoštefanskú korunu vystúpila Ladislavova sestra Mária, manželka neapolského kráľa Karola II. Chromého. Druhá fáza sa už niesla v znamení bojov príslušníkov cudzích dynastií pokrvne spriaznených s Arpádovcami po praslici, teda prostredníctvom manželstva s arpádovskými princeznami. Do zápasu o Uhorsko vstúpili tri dynastie - Anjouovci, Přemyslovci a Wittelsbachovci. Víťazne z neho vyšli Anjouovci reprezentovaní osobou Karola Róberta.

 

Prehľad hlavných udalostí:

 

  • Vražda uhorského kráľa Ladislava IV. Kumánskeho 10. júla 1290

Ladislavom IV. po meči vymrela priama línia Arpádovcov, nakoľko nezanechal po sebe žiadnych potomkov. Jeho manželkou bola anjouovská princezná Izabela, sestra neapolského kráľa Karola II. Chromého. Práve neexistencia legitímneho dediča sa stala príčinou zápasu o nástupníctvo v Uhorsku.

 


 

Obr.5: Vražda uhorského kráľa Ladislava IV. v tábore Kumánov(iluminácia z Obrázkovej kroniky)

 

  • Voľba a korunovácia Ondreja III. 23. júla 1290 v Stoličnom Belehrade

Ondrej III. (1265 - 1301) bol posledným mužským potomkom Arpádovcov. Pochádzal však z vedľajšej vetvy dynastie - jeho otec Štefan sa narodil ako pohrobok uhorského kráľa Ondreja II. v Taliansku, kam sa po svojom ovdovení uchýlila jeho matka. Z genealogického hľadiska bol Ondrej III. vnukom Ondreja II., zatiaľ čo LadislavIV. bol až jeho pravnukom.

 

 

 

 

Obr.6: Ondrej III. zvaný Benátsky (miniatúra z Kroniky Jána z Turca)

 

  • Rímsky kráľ vyhlásil Uhorsko 31. augusta 1290 v Erfurte za odúmreté ríšske léno

Rímsky kráľ Rudolf I. Habsburský vyhlásil Uhorsko za odumreté ríšske léno. Následne s cieľom povýšiť k sláve a dôstojnosti svojev lastné potomstvo a zvážiac, že smrťou Ladislava IV. zostal uhorský trón uprázdnený, udelil ho svojmu synovi, rakúskemu vojvodovi Albrechtovi. Tento prvý pokus Habsburgovcov zmocniť sa svätoštefanskej koruny však nenašiel v Uhorsku žiadnu odozvu a zostal iba na papieri.

 

 

Obr.7: Rímsky kráľ Rudolf I., zakladateľ rodovej moci Habsburgovcov

 

  • Reakcia Svätej stolice na pomery v Uhorsku po vražde Ladislava IV.

Svätá stolica reprezentovaná pápežom Mikulášom IV. reagovala na pomery v Uhorsku mimoriadne kriticky. Odmietla aktivitu rímskeho kráľa Rudolfa I. ako neodôvodnenú, pričom zdôraznila, že nemal žiadne právo na to, aby rozhodoval o nástupníctve v Uhorsku a aby udelil uprázdnený trón členovi vlastného rodu. Podľav ýkladu Svätej stolice sa Uhorsko tým, že prvý uhorský kráľ Štefan I. dostal kráľovský titul od pápeža Silvestra II., stalo automaticky pápežským lénom, inými slovami povedané, iba pápež mal právo rozhodnúť, kto sa stane jeho nositeľom. Napriek všetkýmt ýmto vyhláseniam nedošlo k významnejšiemu ohrozeniu vlády Ondreja III.

 

  • Anjouovci sa hlásia o svoje práva

Správa o vražde Ladislava IV. zastihla jeho sestru, neapolskú kráľovnú Máriu, v Paríži. Tam, 21. septembra 1290, jej manžel Karol II. Chromý vymenoval posolstvo, ktoré poslal do Uhorska, aby vyžiadalo a prijalo v Máriinom mene od obyvateľovt ohto kráľovstva hold a prísahu vernosti. Podľa právneho názoru Anjouovcov Uhorsko prirodzene prešlo na Máriu ako na najbližšiu žijúcu príbuznú zavraždeného kráľa. Ondreja III.preto nikdy neuznali za legitímneho kráľa, vyjadrovali sa o ňom iba ako o Benátčanovi menom Ondrej, ktorý sa po násilnej smrti Ladislava IV. svojvoľne zmocnil svätoštefanskej koruny, nerešpektujúc nástupnícke právo jeho sestry. V ich očiach bol iba samozvanec. 6. januára 1292 v Aix-en-Provence v južnom Francúzsku sa Mária vzdala svojho práva v prospechp rvorodeného syna, salernského princa Karola Martela (1271 -1295), ktorý začal používať titul uhorského kráľa. Zápas o dedičstvo svojej matky nestihol doviesť do víťazného konca, pretože o tri roky nečakane zomrel na mor.

 

 

Obr.8: Mária Uhorská, stará matka Karola Róberta z Anjou

 

 

 

Obr.9: Neapolský kráľ Karol II. Chromý, starý otec Karola Róbertaz Anjou

 

  • Príchod Karola Róberta do Uhorska

Smrť Karola Martela nič nezmenila na snahe Anjouovcov získať uhorskú korunu. Nositeľom týchto ambícií sa stal jeho jediný syn Karol Róbert (1288 - 1342), prezývaný v Neapole Caroberto. Z rozhodnutia jeho starého otca Karola II. Chromého sa začali prípravy na jeho odchod do kráľovstva, ktoré bolo v moci Ondreja III. V auguste 1300 jeho galéry zakotvili v dalmátskom prístave v Splite. Odtiaľ sa po dvojmesačnom pobyte pustil smerom na sever. V októbri ho v Záhrebe privítali jeho stúpenci.

 

 

 

Obr.10: Salernský princ Karol Martel a jeho manželka KlementínaHabsburská, rodičia Karola Róberta

 

  • Smrť Ondreja III. Benátskeho

14.januára 1301 v Budíne nečakane zomrel Ondrej III. Jeho smrťou neskončila len jeho takmer desaťročná vláda, ale aj arpádovská kapitola uhorských dejín. Na prvý pohľad sa zdalo, že náhla smrť posledného Arpádovca najviac poslúži práve Anjouovcom. Uhorská šľachta však odmietla teórie o lénnom vzťahu Uhorska k Svätej stolici, pretože - ako tvrdia kroniky -„prijatím kráľa daného im Svätou stolicou by krajina stratila slobodu". Šlo, samozrejme, o slobodu uhorských magnátov, ktorí sa dožadovali práva slobodnej voľby nového panovníka. A preto bol Karol Róbert pre nich ako pápežský kandidát neprijateľný.

 

 

 

Obr.11: Príchod Karola Róberta do Uhorska (miniatúra z Obrázkovejkroniky)

 

  • Přemyslovci v Uhorsku

Kandidátom uhorskej šľachty sa stal neskorší Václav III. (1289 - 1306), jediný syn českého a poľského kráľa Václava II. z dynastie Přemyslovcov. Václav III., ktorý v Uhorsku prijal meno Ladislav V., bol od roku 1298 snúbencom Alžbety, jedinej dcéry Ondreja III. Korunovali ho 27. augusta 1301 v Stoličnom Belehrade.

 

 

Obr.12: Václav III. podľa iluminácie zo Zbraslavskej kroniky -trojitá koruna symbolizuje tri kráľovské tituly, ktorých bolnositeľom - český, poľský a uhorský

 

  • Kto mal väčšie právo na uhorskú korunu?

Z genealogického hľadiska nebol medzi Václavom a o rok starším Karolom Róbertom žiadny rozdiel. Obaja opierali svoje nároky o pokrvné príbuzenstvo s Arpádovcami. Po praslici boli prapravnukmi uhorského kráľa Bela IV. Karol Róbert pochádzal od jeho syna a nástupcu Štefana V., ktorého dcéra, neapolská kráľovná Mária, bola jeho starou matkou. V žilách Václava zasa prúdila krv Arpádovcov vďaka Anne, dcére Bela IV. Tá svojmu manželovi Rastislavovi Haličskému porodila dcéru Kunhutu, druhú manželku českého kráľa Přemysla Otakara II.a matku Václava II. Okrem príbuzenstva s Arpádovcami oboch uchádzačov o svätoštefanskú korunu spájalo aj pokrvné puto s Habsburgovcami - boli synmi dvoch vlastných sestier, Guty a Klementíny, dcér rímskeho kráľa Rudolfa I.Václav však mal oproti Karolovi Róbertovi jednu výhodu - bol snúbencom Alžbety, dcéry Ondreja III. Zatiaľ čo Karola Róberta v jeho snažení podporovala Svätá stolica hľadiaca na Uhorsko ako na uprázdnené pápežské léno, na Václavovej stranes táli najmocnejší uhorskí magnáti na čele s Matúšom Čákom Trenčianskym, ktorí podmienili jeho vstup na trón svojim súhlasom a voľbou, čo považovali za naplnenie svojich odvekých práv.

 

  • Pápežská kúria zasahuje

Do pomerov v Uhorsku veľmi rezolútne vstúpil nový pápež Bonifác VIII., ktorý sám seba považoval za nikým a ničím neobmedzeného, úplne zvrchovaného, a teda suverénne rozhodujúceho činiteľa nielen v duchovných, ale aj svetských záležitostiach kresťanskej Európy. Vývoj udalostí v Uhorsku sa rozhodol riešiť sám. Václavovi II. vyčítal, že bez jeho súhlasu prijal pre svojho syna svätoštefanskú korunu a nerešpektoval pritom ani záujem Svätej stolice, ani nároky neapolských Anjouovcov. 31. mája 1303 vydal bulu, ktorou rozhodol, že jediným legitímnym nositeľom uhorskej koruny sa má stať Karol Róbert. Podčiarkol, že Uhorsko sa má riadiť nástupníckym právom neprenosným voľbou, čím definitívne odmietol nároky Přemyslovcov, ktoré sa o takýto akt opierali. Pod tlakom pápeža sa postupne na stranu Karola Róberta priklonilo takmer celé uhorské duchovenstvo na čele s ostrihomským arcibiskupom. Nejednota vládla i v tábore uhorskej šľachty. Svoje sily mobilizoval i nový rímsky kráľ Albrecht I. Habsburský, ktorému bola tŕňom v oku najmä územná a mocenská expanzia Přemyslovcov, ktorí boli vtedy držiteľmi už troch kráľovských korún - českej, poľskej a uhorskej. Výsledkom bol odchod mladého Václava, po ktorého prišiel osobne na čele vojska do Uhorska jeho otec v lete 1304.

 


 

Obr.13: Socha pápeža Bonifáca VIII. vo Florencii

 

  • Uhorská epizóda Ota Bavorského

Keď tuberkulóza ukončila v lete 1305 život Václava II., stal sa z jeho syna nový český a poľský kráľ Václav III. Začiatkom októbra sa v Brne vzdal svojho práva nas vätoštefanskú korunu v prospech dolnobavorského vojvodu Otaz dynastie Wittelsbachovcov (1261 - 1312), ktorý bol po svojej matke Alžbete vnukom uhorského kráľa Bela IV. Tohok orunovali 6. decembra v Stoličnom Belehrade. Jeho vládav Uhorsku bola len krátko trvajúcou epizódou. Upadol do zajatia sedmohradského vojvodu a neskôr ho potupne vyhnali. Aj keď sa titulu uhorského kráľa až do smrti nevzdal, ambície Karola Róberta významnejšie neohrozia.

 

 

 

Obr.14: Na svojej ceste do Uhorska Oto Bavorský stratil svätoštefanskúkorunu, ktorú mu dal Václav III.

 

  • Karol Róbert víťazom zápasu o svätoštefanskú korunu

Odstránenie Ota Bavorského z uhorskej politickej scény neznamenalo definitívne víťazstvo Karola Róberta z Anjou. Naďalej musel zápasiť s mocnými magnátmi, pretože pre nich neustále predstavoval hrozbu straty nezávislého postavenia. Veľký podiel na urovnaní pomerov v kráľovstve mal kardinál Gentilis, ktorého do Uhorska poslal pápež Klement V. Zápas o svätoštefanskú korunu sa definitívne uzavrel až treťou korunováciou Karola Róberta v Stoličnom Belehrade, ktorá sa konala 27. augusta1310.

 

Obr.15: Uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou (miniatúraz Obrázkovej kroniky)

 

 

 

Obr.16: Karol Róbert používal štiepený štít - ľavé modré poleposiate zlatými ľaliovými kvetmi a preložené červenýmturnajovým obojkom (erb Anjouovcov), pravé pole sedemkrátčerveno-strieborno delené (erb Arpádovcov)

 

30.10.2009 12:05:27
Gabi






optimalizace PageRank.cz
Romanovy stranky
© 2009 - 2011 | WideZone™ | All rights reserved
Romanovy stranky

optimalizace PageRank.cz

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one