Fenomén vysťahovalectva je typický pre slovenské dejiny v období medzi rokmi 1869-1910, keď tisícky Slovákov donútila ťaživá hospodárska a politická situácia opustiť vlasť a hľadať si živobytie v cudzine.

Slováci odchádzali zo svojich domovov i v minulých obdobiach, no väčšinou išlo o tzv. vnútornú kolonizáciu v rámci Slovenska - dosídľovanie riedko osídlených oblastí v menej úrodných, či prístupných hornatých oblastiach Slovenska, či v rámci Uhorska - predovšetkým sťahovanie Slovákov na Dolnú zem, ktorá bola koncom 17. storočia vyslobodená z tureckých rúk a bolo ju treba znovu kolonizovať.

Existovala aj politická emigrácia, predovšetkým v období stavovských povstaní a náboženských vojen. A zo Slovenska samozrejme odchádzali aj jednotlivci, ktorých hnala túžba po dobrodružstve.

Za prvého Slováka, ktorý vstúpil na americkú pôdu sa dlho pokladal Móric Beňovský. Ešte pred ním však Ameriku navštívil učenec a básnik Štefan Štítnický - Parmenius, ktorý sa r. 1583 zúčastnil anglickej výpravy, v rámci ktorej bol objavený ostrov New Foundland. Parmenius o tejto ceste napísal báseň De Navigatione. Ďalším mužom zo Slovenska, ktorý bol v Amerike pred Beňovským, bol Andrej Jelík (1730 - 1783), vyučený krajčír, ktorý v r. 1754, odišiel z vlasti najprv do západnej Európy, kde sa nechal zverbovať za vojaka do Západnej Indie, no jeho loď počas plavby stroskotala a ďalšie dobrodružné cesty ho r. 1755 zaviali až do Ameriky. Väčšinu života prežil na ostrove Jáva a až po smrti manželky sa vrátil do Uhorska, kde dožil v Budíne. Móric Beňovský (1741 - 1786) precestoval množstvá krajín. Do Ameriky prišiel r.1785 za svojím mladším bratom, ktorý bol dôstojníkom americkej armády v Baltimore. Rok po návšteve Ameriky Beňovský zahynul na Madagaskare.

Jednotlivci slovenského pôvodu bojovali aj vo vojne o nezávislosť a v americkej občianskej vojne. Počas 19. storočia sa vysťahovalo z Európy do Spojených štátov amerických 32 miliónov ľudí. Po víťazstve priemyselného severu v občianskej vojne sa Spojené štáty dostali na čelo svetového procesu industrializácie a potrebovali lacné pracovné sily, ktoré ponúkali zaostalejšie krajiny.

Medzi imigrantov, ktorí prichádzali do USA v poslednej tretine 19. storočia patrili Rusi, Poliaci, Taliani, národy bývalého Rakúsko - Uhorska ( Slováci, Česi, Rusíni, Chorváti, Rumuni, Maďari) a národy balkánskych krajín. Slováci spočiatku prichádzali do Ameriky bez úmyslu usadiť sa tu nastálo; ich túžbou bol lepší zárobok, ktorý mohli získať v amerických oceliarňach, železiarňach či uhoľných baniach, a ktorý by im pomohol v často zúfalej finančnej situácii doma. Po získaní určitých prostriedkov sa teda vracali do Uhorska, hoci mnohí za prácou do Ameriky odchádzali pravidelne. Postupne však množstvo navrátilcov klesalo a a Slováci sa začali usádzať v Amerike natrvalo.

Príčinytohto jednania tkveli v neľahkej sociálno-ekonomickej, no i politickej situácii uhorských Slovákov koncom 19. storočia. Predovšetkým to bola chudoba, ktorá vyháňala jednoduchých dedinských roľníkov za oceán. Tí totiž predovšetkým v chudobnejších oblastiach východného Slovenska nemohli konkurovať bohatým a stredným roľníkom, ktorí na svojich statkoch začali s mechanizáciou a používaním parných pluhov, kultivátorov, či sejačiek. Keďže priemysel potreboval do veľkej miery kvalifikované pracovné sily, mohli chudobní roľníci iba v malom množstve nájsť uplatnenie v továrňach. Čiastočným riešením bolo cestovanie na Dolnú zem na sezónne práce, ktoré poskytovali zamestnanie stavebným robotníkom (výstavba Budapešti), či námezdným pracovníkom v poľnohospodárstve. No emigrácia do zahraničia, predovšetkým do USA, kde vysoký stupeň mechanizácie v továrňach umožňoval aj uplatnenie nekvalifikovaných pracovných síl, zvíťazila.

V priebehu rokov 1869-1910 sa tak do USA vysťahovalo zo Slovenska takmer pol milióna Slovákov, čo pri celkovom počte obyvateľov Slovenska okolo 2,48 miliónov nebolo zanedbateľné množstvo. Najviac vysťahovalcov pochádzalo z východného Slovenska: 60%zo všetkých vysťahovalcov pochádzalo zo Spišskej, Šarišskej, Abovskej a Gemerskej župy. Najväčšiu intenzitu dosiahlo vysťahovalectvo v rokoch 1900 až 1914. Väčšina vysťahovalcov sa , napriek tomu, že pochádzali z roľníckeho prostredia, uplatnila v priemyselnej zóne Pensylvánie, predovšetkým v baniach a oceliarniach, významný počet sa zamestnal v drevárskych podnikoch v Kanade. Slovenskí vysťahovalci našli v USA prostredie, ktoré malo ďaleko demokratickejší spoločensko-politický systém, aký bol v súdobom Uhorsku, no nefungoval tu kvalitný sociálny systém, a preto boli Slováci, ktorí nachádzali uplatnenie v náročných povolaniach, kde často dochádzalo k pracovným úrazom (neraz aj s tragickým koncom), nútení zakladať si svojpomocné spolky, ktoré mali za úlohu pomáhať krajanom v núdzi. Za vzor im slúžili podobné krajanské spolky Čechov a Poliakov. Takéto spolky vznikali najprv pri cirkevných obciach a združovali vysťahovalcov v rámci obcí, mestských štvrtí, či dištriktov. Prvým doloženým spolkom tohto typu bol „Prvý uhorsko-slovenský v nemoci podporujúci spolok", založený r. 1883 v New Yorku. Čoskoro existovalo v USA 277 takýchto spolkov, z nich až 148 sa ich nachádzalo v Pensylvánii. Okrem sociálnej pomoci mali spolky za úlohu vzdelávanie prisťahovalcov, predovšetkým ich oboznamovanie s anglickým jazykom a miestnym právnym systémom, no zároveň sa snažili pestovať v krajanoch pocit súnáležitosti a zachovávať znalosť rodného jazyka, tradícií, obyčají a zvykov.

Veľký význam pre rozvoj slovenského národného života v USA mal príchod dvoch významných národných činiteľov Štefana Furdeka v r. 1883 a Pavla Rovnianka v r. 1888. Ako národne uvedomelí Slováci nemohli v Uhorsku ani doštudovať, preto si zvolili emigráciu do USA. Obaja si uvedomovali nutnosť vzniku nadregionálnej slovenskej organizácie, ktorá by združovala miestne krajanské spolky.

V r. 1890 bol v Pittsburghu založený Národný slovenský spolok. Jeho prvým predsedom sa stal Pavol Rovnianek, spolok už v prvom roku získal 60 tisíc členov a okrem potrieb krajanov v USA si dal za cieľ pozdvihnutie Slovákov v starej vlasti a ich oslobodenie spod národnostného útlaku. V tom istom roku založil Štefan Furdek v Clevelande Prvú katolícku slovenskú jednotu. V r. 1893 títo výnimoční muži spojili svoje sily a založili Maticu slovenskú v Amerike. Jej cieľom bola predovšetkým publikačná činnosť, no žiaľ, pre nedostatok financií musela v r. 1904 ukončiť svoju pôsobnosť. No už o tri roky (r.1907), opäť z iniciatívy Furdeka a Rovnianka, vzniká v Clevelande Slovenská liga. Jej členmi sa postupne stali všetky slovenské krajanské organizácie. Slovenskí robotníci v USA boli často priaznivcami myšlienok socializmu, preto si zakladali aj ľavicovo orientované spolky, ako boli napr. Rovnosť ľudu, Česko-slovenská robotnícka strana, Voľnosť, Slovenský robotnícky spolok, či neskôr Slovenská socialistická strana v Amerike.

Robotnícke spolky sa často zúčastňovali štrajkov, niektoré aj organizovali. Úlohou krajanských spolkov v USA bolo okrem spomenutých činností aj zakladanie iných inštitúcií, napr. škôl, divadiel, športových oddielov, detských spevokolov. Slováci v USA vydávali aj svoje noviny a časopisy a venovali sa publikačnej činnosti. Na prelome 19. a 20. storočia vychádzalo takmer 230 slovenských periodík. Vydávanie slovenskej tlače podporilo aj založenie Slovenskej tlačiarne v Clevelande. Medzi novinami mali dominantné postavenie Amerikánsko-slovenské noviny, ktoré vychádzali v rokoch 1886-1914, najpočetnejšie boli katolícke noviny a časopisy, predovšetkým katolícke noviny a Katolícky sokol. Počas prvej svetovej vojny kvôli platnosti výnimočných príkazov politický život Slovákov v Uhorsku stagnoval. Práve vtedy však do popredia vystupuje úsilie krajanských organizácií v USA, ktorých cieľom bolo zlepšenie postavenia slovenského národa v Uhorsku. Hoci Slováci v USA boli v ideovo-politických a náboženských otázkach nejednotní, cieľom všetkých bolo štátoprávne riešenie slovenskej otázky. Už pred vypuknutím vojny, v apríli 1914, zvolala Slovenská liga ako reakciu na vystúpenie maďarského politika Károliho počas jeho návštevy v USA, veľké protestné zhromaždenie do Pittsburghu a zostavila Memorandum o krivdách a požiadavkách slovenských (vypracoval ho syn Štefana M. Daxnera Ivan Daxner, ktorý bol v tom čase tajomníkom Slovenskej ligy), v ktorom žiadala samosprávu Slovenska v rámci Uhorska. Po vypuknutí vojny bolo znenie memoranda upravené radikálnejším smerom: okrem národnej samosprávy, žiadala v ňom Slovenská liga právo na sebaurčenie v oblasti politickej, kultúrnej i hospodárskej.

Predstavitelia Slovenskej ligy sa stotožnili s plánom Tomáša G. Masaryka na vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Spolu s Českým národným združením v USA vypracovali programový dokument o spoločnom postupe amerických Čechov a Slovákov v boji za vyslobodenie spod cudzej nadvlády. V dňoch 22. a 23. 10. 1915 ju v Clevelande podpísali dohodu zástupcovia Slovenskej ligy v Amerike (A. Mamatey, I. Daxner) a Českého národného združenia ako vrcholových organizácií oboch národov v USA. Text dohody navrhlo České národné združenie. Hlavným cieľom bolo získanie samostatnosti českých krajín a Slovenska, federatívne usporiadanie nového štátu s úplnou národnou autonómiou českého a slovenského národa (snem, politická, finančná, kultúrna administratíva, slovenčina ako štátny jazyk). Nový štát mal mať demokratický charakter vrátane všeobecného volebného práva.

Clevelandská dohodabola výsledkom spolupráce slovenských a českých organizácií. Dohoda uľahčila Českému komitétu zahraničnému (neskôr premenovanému na Československú národnú radu) zverejniť v novembri 1915 prvé vyhlásenie o boji proti Rakúsko-Uhorsku a za samostatný česko-slovenský štát. Presadiť túto myšlienku u dohodových mocností však nebolo ľahké, pretože Dohoda nemienila rozbiť Rakúsko-Uhorsko, ktoré považovala za najspoľahlivejšieho mocenského činiteľa v strednej Európe. Okrem diplomatických aktivít si predstavitelia Československej národnej rady dali za cieľ získať podporu dohody vytváraním ozbrojených légií československého zahraničného odboja, ktoré by sa účastnili vojny na strane Dohody.

Okrem USA žilo veľa Čechov a Slovákov v Rusku, či už medzi emigrantmi alebo vojnovými zajatcami. Preto sa légie začali formovať tam. Veľkú zásluhu na ich vzniku mal Milan R. Štefánik. V r. 1917 odišiel Štefánik do USA, aby tam robil nábor do československých légií medzi slovenskými a českými krajanmi. Medzitým však USA vstúpili do vojny na strane Dohody a Česi a Slováci, ktorí boli štátnymi občanmi USA museli nastúpiť do americkej armády, takže nábor nebol veľmi úspešný. Vstupom USA do vojny sa situácia na medzinárodných bojiskách zmenila v prospech Dohody. Karty ešte zamiešala revolúcia v Rusku a uzavretie Brest-litovského mieru medzi Ústrednými mocnosťami a sovietskym Ruskom v marci 1918. Mier dostal načas československý zahraničný odboj, ktorého akcie sa sústredili práve na ruské územie do krízy. Taktiež bola očividná snaha Dohody uzavrieť separátny mier s Rakúsko-Uhorskom, čo by vôbec neprospelo československým snahám o vytvorenie samostatného štátu. Až po afére Sixta Bourbonského sa Dohoda začala orientovať na porážku Rakúsko-Uhorska, ani to však neznamenalo, že monarchia je odsúdená na zánik. Naopak, nádeje na oslobodenie spod cudzej nadvlády, dávalo predstaviteľom nášho zahraničného odboja 14 bodov prezidenta Wilsona, medzi ktoré patrilo aj právo utláčaných národov na sebaurčenie. Popredné slovenské organizácie v USA v tomto období už jednoznačne stáli za myšlienkou spoločného štátu Čechov a Slovákov a rešpektovali vedúce postavenie T.G. Masaryka v zahraničnom odboji, no odmietali ideu jednotného československého národa, ktorú Masaryk presadzoval. Masaryk, ktorý si neželal vznik samostatného českého štátu, ktorý by bol z troch strán obklopený nemeckými krajinami, a v ktorom by žila početná nemecká menšina, chápal Slovensko ako nutnú súčasť nového štátu, ako akýsi most na východ v prípade ohrozenia, ktoré vnímal predovšetkým z nemeckej strany. Uvedomoval si odlišnosť českého a slovenského národa, veď sám bol polovičným Slovákom, no jeho fiktívny československý národ mal slúžiť ako ochrana pred nemeckou hrozbou, a z dôvodu pocitov ohrozenia z nemeckej strany nebol ochotný akceptovať požiadavky Clevelandskej dohody, ktorá dávala Slovensku v rámci nového štátu príliš autonómne postavenie. Koncom apríla 1918 odišiel do USA, aby dosiahol názorové zjednotenie krajanských organizácií. Podarilo sa mu dosiahnuť založenie Odbočky Československej národnej rady v Amerike. Jej predstavitelia 31. mája 1918 podpísali v Pittsburghu dohodu, ktorou sa opätovne schválil program vytvorenia spoločného štátu Čechov a Slovákov. Podľa dohody mal byť nový štát republikou, Slovensko malo mať svoju vlastnú administratívu, svoj snem a svoje súdy, slovenčina sa mala stať úradným vo verejnom živote. Pôvodnú požiadavku slovenskej strany - federatívne štátoprávne usporiadanie spojené s uznaním samobytnosti českého a slovenského národa - však dohoda obišla, a tak bola vlastne ústupkom amerických Slovákov Masarykovej politike čechoslovakizmu. Po vzniku ČSR sa Pittsburská dohoda stala predmetom vnútropolitického zápasu o autonómiu Slovenska. Niektorí českí politici, dokonca samotný Masaryk, ju právne, či úplne spochybňovali. Masaryk po príchode do USA rokoval i s prezidentom Wilsonom a ministrom zahraničných vecí USA Robertom Lansingom a predostrel im svoju predstavu o budúcnosti stredoeurópskeho regiónu. Jeho úsilie bolo korunované úspechom 3. septembra 1918, keď vláda USA uznala oficiálne Československú národnú radu za československú vládu. ČSNR postupne uznali hlavní predstavitelia dohodových mocností a 14. októbra sa z nej vytvorila dočasná československá vláda na čele s T. G. Masarykom. 28. októbra definitívne vznikol nový československý štát, ktorého vyše sedemdesiatročné trvanie znamenalo pre slovenský národ zavŕšenie jeho národnej emancipácie.


 

30.10.2009 18:07:19
Gabi






optimalizace PageRank.cz
Romanovy stranky
© 2009 - 2011 | WideZone™ | All rights reserved
Romanovy stranky

optimalizace PageRank.cz

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one