Revolúcia v Rusku v r. 1905

Keď sa v Rusku v roku 1896 konala korunovácia cára Mikuláša II., ľudia vkladali do nového panovníka veľké nádeje: roľníci očakávali zníženie daní a nové prídely pôdy, robotníci, ktorí trpeli prešľapmi rýchlej industrializácie krajiny dúfali, že sa zlepšia ich pracovné podmienky a zástancovia všetkých politických smerov upierali svoje nádeje na skoré ukončenie existencie samoderžavia a vytvorenie konštitučnej monarchie s vládou, ktorá by sa zodpovedala parlamentu volenému na základe všeobecného volebného práva. Cárova slávnostná korunovácia sa skončila tragédiou: v nadšenom dave zahynulo 1389 ľudí; zadusili sa, alebo boli pošliapaní. Toto nešťastie akoby bolo predzvesťou Mikulášovej vlády, ktorá bola sprevádzaná osobnými i národnými tragédiami a ukončila ju násilná smrť cára a jeho rodiny, vykonaná na príkaz najvyššieho boľševického vedenia na čele s Vladimírom I. Leninom. Vláda cára Mikuláša nenaplnila očakávania ruského ľudu; samotný cár nebol povahou súci na vládnutie a nechal sa v rozhodovaní často ovplyvniť nielen svojou manželkou, cárovnou Alexandrou Fiodorovnou, ale aj duševne narušeným ruským mystikom Grigorijom Rasputinom, ktorému cárovná dôverovala, pretože jeho liečiteľské schopnosti údajne pomáhali mladému cárovičovi Alexejovi, postihnutému hemofíliou.

 

V krajine, kde sa všetka moc sústredí v rukách jedného človeka, musela takáto situácia viesť ku katastrofe. Vypuknutie revolúcie urýchlila porážka Ruska vo vojne s Japonskom (1904-5). Vojnu vyvolali spory medzi týmito krajinami o vplyv v Kórei a Mandžusku, začala sa japonským útokom na ruský prístav Port Arhtur, bez vyhlásenia vojny. Vojna sa skončila porážkou Ruska, Portsmouthská zmluva zo septembra r. 1905 síce ponechala v ruských rukách severné Mandžusko a Východočínsku dráhu, no Rusko prišlo o Port Arthur, južnú časť ostrova Sachalin a protektorát nad Kóreou. Už po prvej veľkej porážke ruských vojsk v decembri 1904 začali ľudia, predovšetkým robotníci, študenti, ale aj časť šľachty, vytvárať nátlak na vládu, aby nezmyselnú vojnu ukončila. Medzi robotníctvom mal veľkú autoritu pop Georgij Gapon, ktorý robotníkov organizoval, a keď kvôli svojej angažovanosti prišli o prácu, viedol ich do štrajku. Práve pod jeho vedením sa v nedeľu 22.januára (podľa vtedy v Rusku platného juliánskeho kalendára to bolo 9. januára) 1905 uskutočnila v Petrohrade úradmi povolená pokojná manifestácia, v ktorej okolo 200 tisíc ľudí chcelo cárovi predložiť petíciu s požiadavkou zlepšenia pracovných podmienok (8 hodinový pracovný čas, stanovenie minimálnej mzdy atď.) a zásadných demokratických reforiem, predovšetkým zvolania ústavodárneho zhromaždenia. Napriek tomu, že demonštranti nemali povolené priblížiť sa k cárskemu sídlu - Zimnému palácu - cár radšej z Petrohradu odišiel na vidiek. Demonštranti sa napokon dostali k Zimnému palácu, kde už na nich čakali ozbrojené jednotky. Na príkaz k rozchodu však nebolo kam uhnúť, pretože predné rady, ktoré boli zozadu tlačené, nemali kam ustúpiť. Po neuposlúchnutí rozkazu ozbrojené jednotky začali strieľať. Výsledkom bolo okolo 800 mŕtvych (niektoré zdroje udávajú až 1000). Proti masakru, ktorý neskôr dostal meno Krvavá nedeľa sa zdvihla veľká vlna odporu. Tisícky robotníkov začali štrajkovať, pridávali sa k nim aj obyvatelia vidieka. Cár, ktorý sa zľakol ľudového hnutia, sľúbil zvolať v marci poradný zastupiteľský zbor, na apríl naplánoval vytvorenie dumy (parlamentu), ktorá mala byť volená na základe veľmi obmedzeného volebného práva a mala mať tiež len poradný charakter. Ani tieto sľuby, koniec-koncov úplne nedostatočné, nedokázali upokojiť situáciu a k nespokojencom sa začali pridávať príslušníci armády a námorníctva, ktorí museli slúžiť v ťažkých podmienkach a boli často kruto trestaní.

 

Legendárnou sa stala vzbura na krížniku Potemkin. Vypukla v júni 1905, keď námorníci dostali jesť pokazené mäso, vzbúrili sa, pobili nenávidených dôstojníkov a ovládli loď. Najprv sa vydali do prístavu Odesa, kde prebiehal generálny štrajk. Námorné velenie proti nim povolalo takmer celú ruskú čiernomorskú flotilu, no námorníci ostatných lodí odmietli na Potemkina strieľať. Posádka sa plavila ďalej a pokúsila sa doplniť zásoby potravín a uhlia na Kryme a v Rumunsku, nikde ich však neprijali. Napokon v auguste vzbúrenci vydali loď v rumunskom prístave Konstantia a požiadali tu o politický azyl. Časť z nich sa vrátila ešte toho roku do Ruska, zvyšok prišiel po februárovej revolúcii r. 1917. Celú vzbúreneckú drámu vynikajúco zvečnil vo filme z r. 1925 ruský režisér Sergej M. Ejzenštejn.

 

Vrcholom štrajkového hnutia bol generálny štrajk, ktorý v októbri 1905 zorganizoval petrohradský soviet robotníckych zástupcov (soviety boli pôvodne revolučné orgány ruskej robotníckej proticárskej opozície, ktoré mali za účel koordinovať štrajky a iné politické nátlakové akcie). Ten prinútil cára vydať tzv. Októbrový manifest (Manifest o zdokonalení štátneho zriadenia), ktorý mal garantovať základné občianske slobody (slobodu slova, vyznania, spolčovania, zhromažďovania) a rozširoval volebné právo do parlamentu - Štátnej dumy, ktorá mala jediná právomoc schvaľovať zákony. Vymenovanie vlády zostalo v rukách panovníka, ktorému bola vláda zodpovedná. Väčšina predstaviteľov liberálnej opozície sa s vyhláseniami manifestu uspokojila, no časť revolucionárov pokračovala v odboji. Boli to predovšetkým predstavitelia petrohradského sovietu vedeného Levom D. Trockým a Alexandrom Parvusom. V decembri 1905 vypukli v Petrohrade pouličné boje, ktoré sa podarilo armáde potlačiť až po niekoľkých týždňoch a vyžiadali si vyše tisícky mŕtvych. Postupne sa však situácia upokojovala, hoci lokálne vzbury na vidieku sa objavovali až do roku 1907. Ešte v roku 1905 rezignoval reforme orientovaný premiér Sergej Witte, autor Októbrového manifestu a na jeho miesto cár vymenoval najprv konzervatívca Ivana Goremykina a neskôr ďalšieho reprezentanta konzervatívnych síl Petra Stolypina. Ten bol premiérom až do svojho zavraždenia r. 1911. Stolypin bol autorom agrárnej reformy, ktorej cieľom bolo vytvoriť z chudobných občinových roľníkov početnú vrstvu nezávislých a prosperujúcich majiteľov pôdy. Stolypinove reformy umožňovali roľníkom vystupovať z občiny a ponechávať si časť občinovej pôdy, ďalej podporovali nákupy štátnej pôdy a osídľovanie odľahlých, riedko osídlených oblastí. Premiér sa zasadzoval aj za rozšírenie právomocí miestnej samosprávy, reformovanie školstva, či zavádzanie sociálneho poistenia. Cár Mikuláš nehodlal podriaďovať svoj výkon moci Štátnej dume, a preto, kedykoľvek sa duma pokúšala rozšíriť svoje právomoci nad rámec Októbrového manifestu, rozpustil ju. Tak sa v rokoch 1905 a 1907 zbavil politickej opozície, a keď po r. 1907 došlo k obmedzeniu volebného práva, v dume prevládli provládne orientované konzervatívne sily, ktoré napriek čiastkovým úspechom v oblasti agrárnej, vzdelávacej a sociálnej nedokázali vytvoriť fungujúci ústavný systém, schopný odolať otrasom, aké spôsobila prvá svetová vojna a následne revolúcia v r. 1917.

 

30.10.2009 18:06:43
Gabi






optimalizace PageRank.cz
Romanovy stranky
© 2009 - 2011 | WideZone™ | All rights reserved
Romanovy stranky

optimalizace PageRank.cz

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one