Československo v rokoch 1948-1967

Prevratom z 25. februára 1948 sa komunistom podarilo vyhrať súboj o budúcu podobu Československa, prebiehajúci už od skončenia druhej svetovej vojny. Hneď po prevrate začali komunisti budovať totalitný politický systém, ktorý sústreďoval všetku moc v rukách najvyšších funkcionárov komunistickej strany. Tento proces prebiehal do roku 1953 a oficiálna ideológia ho nazývala obdobím budovania základov socializmu. Na čele pofebruárovej vlády stál predseda KSČ Klement Gottwald. Predsedom SNR sa namiesto J. Lettricha stal komunista K. Šmidke. Bezprostredne po prevrate komunistami vytvorené akčné výbory vyčistili od oponentov všetky stupne štátnej správy, národné výbory, úrady, školy, podniky, politické organizácie a na ich miesta dosadzovali svojich verných. Uskutočnil sa agresívny nábor do Komunistickej strany, ostatné politické strany, naopak, prišli o svoju členskú základňu. Demokratická strana bola premenovaná na Stranu obrody a Sociálnodemokratická strana bola priamo začlenená do KSČ.

 

Zmenila sa aj podoba Národného frontu (NF). Jeho členmi sa okrem politických strán stali všetky vládou povolené masové záujmové a spoločenské organizácie. Vedúce postavenie v NF mala KSČ, čím sa zrušila jeho pôvodná funkcia koalície politických strán."Očistené" Ústavodárne národné zhromaždenie (ÚNZ) schválilo hranicu vlastníctva pôdy na 50 ha, znárodnenie podnikov nad 50 zamestnancov a poštátnenie veľkoobchodu. 9. mája 1948 prijalo ÚNZ Ústavu 9. mája, ktorá definovala ČSR ako ľudovodemokratický štát, ktorého úlohou je zaistiť pokojnú cestu k socializmu. 30. mája prebehli voľby do parlamentu. Voličom bola predložená spoločná kandidátka Národného frontu, na ktorú nemohol byť zaradený žiadny opozičný politik. Kto nesúhlasil s kandidátkou, mohol do urny vhodiť biely lístok. Napriek tomu, že sa voľby konali v atmosfére zastrašovania, našlo vyše 14% voličov odvahu použiť biely lístok. Ťažko chorý prezident Beneš, ktorý odmietol podpísať nový volebný zákon aj Ústavu 9. mája, odstúpil 7. júna 1948 a na jeho miesto zvolilo Národné zhromaždenie (NZ) Klementa Gottwalda.

 

Predsedom vlády sa stal Antonín Zápotocký. Moc bola definitívne v rukách KSČ. Ešte dvakrát sa ľudia odvážili protestovať proti politike KSČ: počas Všesokolského zletu v júni 1948, čo viedlo k zatýkaniu a následným čistkám v organizácii, a na pohrebe Eduarda Beneša v septembri 1948, kde bolo v pohotovosti 4 tisíc milicionárov, a polícia medzi účastníkmi pohrebu brutálne zasahovala a zatýkala. Na druhý deň po pohrebe - 9.9.1948 - ÚV KSČ schválilo politiku „ostrého kurzu proti reakcii" a zahájilo tak vlnu teroru a politických procesov. S odporcami režimu sa komunisti vysporiadavali rôznym spôsobom. Politicky nespoľahliví občania boli násilne zhromažďovaní v táboroch nútených prác (TNP) a v pomocných technických práporoch (PTP) armády, kde boli využívaní na ťažké a nebezpečné práce. Vojaci základnej služby odvedení do PTP nesmeli dostať do rúk zbraň a boli označení čiernymi výložkami (odtiaľ názov čierni baróni). Koncom septembra prišli do Prahy na žiadosť vedenia KSČ sovietski poradcovia Makarov a Lichačov. Pod ich dohľadom sa rozbehlo vyšetrovanie, ktoré malo za cieľ odhaliť agentov západného imperializmu v radoch ľudí, ktorí nesúhlasili s februárovým prevratom, no i v samotnej KSČ. V októbri bol prijatý Zákon na ochranu ľudovodemokratickej republiky 231/1948, podľa ktorého bolo odsúdených asi 230 tisíc občanov na dlhoročné tresty, z toho na smrť odsúdených bolo 242 osôb. Spomeňme aspoň najznámejšie z nich.

 

Už koncom roku 1948 sa začal proces s predstaviteľmi zahraničného odboja na čele s generálom Heliodorom Píkom. Generál Píka bol obvinený z velezrady, za skutočnú príčinu jeho odsúdenia sa považuje to, že vedel o osude tisícov československých občanov, ktorí ušli do ZSSR pred nacistami po r. 1938, trpiacich v sovietskych koncentračných táboroch. Bol popravený v júni 1949. V máji 1950 sa začal najväčší povojnový politický proces s dr. Miladou Horákovou a spol., v ktorom padlo 10 rozsudkov smrti a 48 doživotných trestov. Obvinení boli obžalovaní z toho, že v spolupráci so západom organizovali ozbrojený protištátny prevrat. Proces bol organizovaný ako divadelné predstavenie, v továrňach, úradoch aj školách boli rozdávané vstupenky do súdnej siene, pracujúci i verejne známe osobnosti boli nútené sa v tlači vyjadrovať za prísne potrestanie obžalovaných. V rokoch 1950-54 prebehla séria procesov s českými a slovenskými cirkevnými hodnostármi. Na Slovensku bol na dlhoročné ťažké väzenie odsúdený gréckokatolícky biskup Pavol Gojdič a rímskokatolícki biskupi Ján Vojtaššák a Michal Buzalka. V tomto období vyvrcholil aj hlavný útok KSČ na cirkvi v Československu, hlavne na rímskokatolícku cirkev.

 

ČSR prerušila diplomatické styky s Vatikánom a nátlakom donútila gréckokatolícku cirkev k zlúčeniu s pravoslávnou (Akcia P). V r. 1950 boli tzv Akciou K a Akciou R zrušené mužské a ženské kláštory. Príslušníci štátnych bezpečnostných zložiek obsadili kláštory a rehoľníkov zvážali do sústreďovacích kláštorov, kde žili v podmienkach podobných väzeniu. Mnoho rehoľníkov bolo súdených, mladí muži boli povolaní do armády ako členovia PTP, ženy boli bité a znásilňované. Likvidáciu kláštorov sprevádzalo aj ničenie vzácnych rukopisov, obrazov, umelecky hodnotných obradných predmetov atď. Štát sa snažil zabezpečiť si dozor nad cirkvami aj tým, že kňazi, ktorí chceli vykonávať svoje povolanie, museli mať štátny súhlas. Hoci akcie sa vydarili v zmysle zrušenia kláštorov, rehole sa zlikvidovať nepodarilo. Proticirkevné represie podnietili vznik tzv. tajnej cirkvi, kde pôsobili tajne vysvätení kňazi a cirkevní hodnostári, ktorí pracovali v svetských povolaniach a cirkevné aktivity vykonávali vo voľnom čase. Už na prelome rokov 1950-51 však došlo ku čistkám aj v samotnej KSČ. Čistky v strane súviseli s procesmi, ktoré prebiehali aj v komunistických stranách ostatných krajín socialistického bloku a s vývinom medzinárodnej politickej situácie. Proces s Rudolfom Slánskym mal predohru v neúspešnej snahe ZSSR získať vplyv v novovzniknutom štáte Izrael. Sovietska politika preto zaujala silno proarabský a antisemitský postoj, ktorý ovplyvnil výber obžalovaných v Slánskeho procese - väčšina obžalovaných na čele so Slánskym bola židovského pôvodu. Spolu so Slánskym boli obvinení aj ďalší významní funkcionári KSČ, medzi nimi aj minister zahraničných vecí Vladimír Clementis.

 

V procese padlio 11 trestov smrti, popravení boli Slánsky aj Clementis. Obvinení boli obžalovaní zo špionáže a protištátneho sprisahania a boli popísaní ako nepriatelia čs. ľudu, sionisti a buržoázni nacionalisti. Po roztržke s juhoslovanským vodcom J.B. Titom, ktorý sa odmietol podriadiť Stalinovmu diktátu a hlásal tézu zvláštností budovania socializmu v jednotlivých krajinách, vyšlo totiž vedenie ZSSR do boja proti buržoáznemu nacionalizmu. Tento boj mal vČSR predohru už v Slánskeho procese, ale premietol sa hlavne do procesu s buržoáznymi nacionalistami. Proces sa konal v apríli 1954 a obžalovaní boli predstavitelia slovenskej KSS G. Husák, L. Novomestský, D. Okáli, I. Horváth a L. Holdoš, ktorí boli obvinení zo spáchania velezrady, sabotáže a špionáže. Husák, Novomestský a Okáli boli obviňovaní z toho, že v rokoch 1944-48 presadzovali autonómne postavenie Slovenska v ČSR a tým údajne upevňovali pozície slovenskej buržoázie. Husák bol odsúdený na doživotie, ostatní na 25 rokov a nižšie. Po februári 1948 uskutočnila KSČ rozsiahle zmeny v hospodárstve ČSR. Predovšetkým išlo o znárodňovanie v nebývalom rozsahu, kolektivizáciu dediny a preorientovanie národného hospodárstva podľa diktátu ZSSR na ťažký priemysel (s čím súvisela aj industrializácia Slovenska). Hoci zákon umožňoval súkromné podnikanie v rozsahu do 50 zamestnancov, v priebehu 5 rokov po prevrate z ČSR prakticky zmizli všetky súkromné výrobné i nevýrobné podniky a dielne. Zanikali aj súkromné ordinácie, advokátske a notárske kancelárie, remeselnícke dielne a drobné živnosti. Keďže Slovensko bolo prevažne agrárnou krajinou, v ktorej ešte v r. 1947 bola v poľnohospodárstve zamestnaná takmer polovica obyvateľstva, zasiahla ho násilná kolektivizácia mimoriadne tvrdo. Zakladanie Jednotných roľníckych družstiev malo priniesť vytvorenie čo najväčších plôch ornej pôdy a zvýšenie poľnohospodárskej produkcie.

 

Pôvodne bolo členstvo v JRD dobrovoľné a roľníci, ktorí boli členmi družstva len spolu obrábali svoje polia. Postupne sa však medze medzi poliami rozorávali a vznikala spoločná rastlinná výroba. K tej sa nakoniec pridružila i spoločná živočíšna výroba. Do r. 1960 JRD spolu so štátnymi poľnohospodárskymi majetkami obhospodárovali vyše 80% pôdy. Roľníci, ktorí odmietali vzdať sa svojho majetku a vstupovať do družstiev boli presviedčaní násilným spôsobom: predpisovaním nesplniteľných dodávok poľnohospodárskych produktov štátu, nedostupnosťou potrebných zariadení, hnojív, stavebnín; prepúšťaním príbuzných zo zamestnania, vyhodením detí zo škôl, núteným pobytom v pracovných táboroch, vysťahovaním z dediny, väzením. Kolektivizácia priniesla so sebou závažné ekologické problémy: rozorávaním medzí zanikala prirodzená ochrana pred vplyvmi počasia, mnoho druhov zvierat prišlo o svoje prirodzené sídliská, intenzívna chemizácia poškodila životné prostredie. Ďalším faktorom, ktorý prispel k tomu, že v r. 1948-67 sa úplne zmenila hospodárska štruktúra Slovenska bola industrializácia. Tá sa začala už pred februárom 1948 a jej cieľom bola jednak obnova vojnovými operáciami poškodenej infraštruktúry, jednak vyrovnanie hospodárskej úrovne Slovenska s vyspelejšími českými krajinami. Keď sa ČSR stala definitívne súčasťou sovietskeho bloku a hrozba globálneho vojnového konfliktu bola reálna, pripadla Slovensku bez ohľadu na jeho podmienky úloha budovania ťažkého priemyslu. Na Slovensku bol síce dostatok pracovnej sily, tá však nebola kvalifikovaná a chýbali aj dôležité suroviny (železná ruda, uhlie, magnezit). Industrializácia prebiehala podľa centrálneho plánovania, priemysel bol rozmiestňovaný rovnomerne bez ohľadu na regionálne danosti a zvláštnosti, nedošlo k jeho špecializácii a modernizácii, dominovali odvetvia prvovýroby (hutníctvo železa a neželezných kovov, petrochémia, strojárstvo), čím sa vytvorila závislosť na dovoze surovín. Vývoz bol zas jednostranne orientovaný, prioritné boli krajiny RVHP (jej členom sa ČSR stala v r. 1949). Veľké podniky, ako ZŤS Bratislava, Bučina Zvolen, Hlinikáreň v Žiare nad Hronom, Duslo Šala, Niklová huta Sereď, Podpolianske strojárne Detva, VSŽ Košice atď. zamestnávali tisícky ľudí a napomáhali rastu počtu obyvateľov miest, čím významne ovplyvnili urbanizáciu Slovenska. Rozvojom priemyslu však došlo aj k narúšaniu životného prostredia, predovšetkým v oblastiach väčšej koncentrácie priemyslu (Bratislava, Košice, Horná Nitra, Žiarska kotlina...).

 

V r. 1953, krátko po smrti J.V. Stalina, zomrel aj prezident ČSR Klement Gottwald. Prezidentom sa stal A. Zápotocký, funkcia prvého tajomníka KSČ pripadla A. Novotnému, ktorý sa po Zápotockého smrti r. 1957 stal aj prezidentom ČSR. Krátko po Gottwaldovej smrti vedenie KSČ uskutočnilo menovú reformu, ktorá mala byť posledným úderom proti buržoázii. V skutočnosti došlo k znehodnoteniu meny a vkladov, čo postihlo predovšetkým ľudí, ktorí mali svoje úspory v bankách (vklady nad 300 Kčs sa znehodnotili v pomere 1:50). Zároveň sa zrušil lístkový prídelový systém, ktorý fungoval od konca vojny. Prudký nárast cien potravím a spotrebného tovaru vyvolal prvé demonštrácie a štrajky od r. 1948, boli však tvrdo potlačené a mnohí ich účastníci, väčšinou robotníci, boli väznení. Udalosti v NDR v r. 1953 a v Poľsku a Maďarsku v r. 1956 nenašli v ČSR odozvu, ktorá by viedla k vytvoreniu opozičného hnutia. K miernemu uvoľneniu pomerov došlo po prejave N. Chruščova na XX. zjazde KSSZ, kde vystúpil s kritikou Stalinovho kultu osobnosti. Vzápätí prebehla diskusia o kulte osobnosti a s tým spojenými politickými procesmi a nezákonnosťou aj v KSČ.

 

Vedenie strany prisľúbilo nápravu v oblast štátnej správy, justície i ekonomiky, ktorá sa so svojim jednostranným zameraním dostávala do stále hlbšej krízy. Rozbehla sa i celospoločenská diskusia, v ktorej sa aktivovali odbory, mládežnícke a spoločenské organizácie, nekomunistické strany NF i duchovenstvo. Na II. zjazde spisovateľov zaznela kritika režimu a požiadavka slobody tvroby a demokratizácie spoločnosti. KSČ však reagovala vyhlásením tvrdého kurzu proti revizionizmu a centralizáciou, ktorá sa prejavila aj v ústave z r. 1960. Ústava vyhlasovala socializmus v ČSR za dobudovaný a zaviedla nový oficiálny názov Československá socialistická republika. Uzákoňovala vedúcu úlohu KSČ v spoločnosti (čl.4) a za štátnu ideológiu vyhlásila marxizmus-leninizmus. Ústava zlikvidovala aj posledné prvky slovenskej autonómie tým, že zrušila Zbor povereníkov. Po prijatí ústavy prezident vyhlásil amnestiu, čo umožnilo, aby sa väčšina ľudí odsúdených v politických procesoch dostala z väzenia. Novotný sa snažil brániť revízii procesov, nakoniec však bola ustanovená tzv. Kolderova komisia, ktorá priniesla dôkazy o nezákonných postupoch a odsudzovaní nevinných v politických procesoch.

 

Prezident označil za hlavných vinníkov V. Širokého a K. Bacílka a zbavil ich straníckych funkcií. Prísna centralizácia nedokázala zabrániť neustálemu úpadku v oblasti ekonomiky (skôr naopak), čo vyvtorilo priestor na diskusiu o úlohe trhu v socialistickom hospodárstve. Poprední ekonómovia na čele s Otom Šikom vytvorili plán reformy, pre ktorý získali aj prezidenta, ten však od neho v r. 1967, keď ešte nemohol byť viditeľný jeho prínos ustúpil a vrátil sa starej forme centrálneho plánovania. Medzitým v KSČ rástla skupina Novotného kritikov, ktorá čoskoro kritiku ekonomických pomerov preniesla aj na kritiku politického systému.Známymi oponentami boli Oto Šik, Ladislav Mňačko, Pavel Kohout, Zdeněk Mlynář, Dominik Tatarka atď. Novotného necitlivá politika voči Slovákom spolu s degradovaním postavenia Slovenska v ČSSR mu navyše priniesla mimoriadnu neobľúbenosť na Slovensku. Neschopnosť a neobľúbenosť Novotného vedenia spolu s hlbokou ekonomickou a spoločenskou krízou nakoniec prispeli k tomu, že koncom r. 1967 sa väčšina predstaviteľov najvyšších straníckych orgánov (A. Dubček, J. Smrkovský, O. Černík, G. Husák, V. Biľak) zhodovala na tom, že Novotného vládu treba ukončiť. Veľká časť predstaviteľov strany si zároveň bola vedomá nutnosti ekonomických, politických a spoločenských reforiem, ktoré sa pokúsila realizovať v r. 1968.

 

 

30.10.2009 18:09:15
Gabi






optimalizace PageRank.cz
Romanovy stranky
© 2009 - 2011 | WideZone™ | All rights reserved
Romanovy stranky

optimalizace PageRank.cz

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one