Východná Európa po tridsaťročnej vojne

Vývoj vo východnej Európe v období od druhej polovice 17. storočia bol poznamenaný predovšetkým zmenou mocenského pomeru medzi Moskovskou Rusou a Poľsko-Litovskou úniou. Poľsko-Litovská únia (vznikla v r. 1569) bola po Moskovskej Rusi najväčším európskym štátom. Na rozdiel od ostatných štátov však v nej politický vývoj nesmeroval k absolutizmu, ale poľská šľachta vybudovala stavovskú (šľachtickú) monarchiu, v ktorej všetok politický a hospodársky život krajiny ovládali magnáti (príslušníci vysokej šľachty). Krajina bola rozdelená na vojvodstvá, ktoré spravovali miestne snemy. Centrálny ríšsky snem nemal žiadnu reálnu moc, pretože na zamietnutie akéhokoľvek návrhu stačil nesúhlas jediného poslanca. Rovnako bezmocný bol aj volený panovník (do r. 1668 vládla na poľskom tróne dynastia švédskych Vasovcov). Poľská zahraničná politika sa sústredila na obranu proti tatárskym a tureckým vpádom a na boje s tradičnými nepriateľmi: Ruskom a Švédskom.

 

 

Začiatkom 17. storočia Poľsko, ktoré podporovalo nároky nepravého syna, cára Ivana IV. na cársky trón vstúpilo so svojím vojskom do na ruské územie a obsadilo Moskvu. Moskovský trón však ovládla dynastia Romanovcov a poľské vojská vytlačila. So Švédskom súperilo Poľsko o ovládnutie Pobaltia. Ani tu nebolo úspešné, stratilo Livónsko a Kurónsko. V rokoch 1648-54 sa proti poľskej nadvláde postavil vodca ukrajinských kozákov Bohdan Chmelnický, ktorý hľadal oporu u ruského cára. Rusko a Poľsko si nakoniec Ukrajinu rozdelili a hranicou medzi nimi sa stala rieka Dneper. Povstanie spolu so švédskym vpádom, ktorý zasiahol väčšinu územia Poľska, uvrhlo krajinu do chaosu. Kráľ Ján II. Kazimír sa v r. 1668 vzdal trónu a ušiel do Francúzska. Zem sa v zápätí dostala do nebezpečenstva tureckej invázie, a preto sa poľské vojská zapojili do bojov Habsburgovcov proti Turkom a pomohli poraziť tureckú armádu pri Viedni v r. 1683. Neustále vojnové pustošenie však spôsobilo hospodársky úpadok Poľska.

 

 

Krajina bola vyľudnená, podstatne klesol vývoz dôležitého poľského obchodného artiklu - obilia. Šľachta riešila nedostatok pracovných síl zvyšovaním poddanských povinností, čo zase spôsobovalo kruto potlačované vzbury poddaných. Pod vplyvom týchto udalostí upadala aj remeselná výroba a obchod, mestá strácali svoj význam. Na poľskom tróne dochádzalo k neustálym zmenám. Rozvrat krajiny využívali susedné krajiny, ktoré čoraz viac zasahovali do jeho vnútorných záležitostí. Najviac sa angažovalo Prusko, Rakúsko a Rusko. V r. 1772 prišiel pruský kráľ Fridrich II., ktorý chcel získať územie západného Pruska, s návrhom na rozdelenie poľského územia. Rusko a Rakúsko s týmto návrhom súhlasili a uplatnili svoje požiadavky na územie Haliča (Rakúsko) a ukrajinského a bieloruského územia (Rusko). V r. 1773 tak prebehlo prvé delenie Poľska, ktoré naplnilo požiadavky poľských susedov len čiastočne. V r. 1793 sa uskutočnilo druhé delenie Poľska, ktorého sa účastnilo Prusko a Rusko. Rusko v ňom získalo väčšinu územia Ukrajiny a Bieloruska, Prusku pripadlo Toruň, Gdansk, Poznanské a Hnezdenské vojvodstvo atď.

 

 

Druhé delenie Poľska sprevádzala vlna emigrácie do zahraničia. Vlastenecká časť poľskej šľachty, ktorá sa pokúšala o reformu štátu a záchranu jeho celistvosti, povstala proti politike poľských susedov. Na čelo vzbúrencov sa postavil poľský vlastenec a účastník americkej revolúcie Tadeusz Kosciuszko. Povstalci sa nádejali, že získajú pomoc z revolučného Francúzska, no nedočkali sa jej a proti pruským a ruským vojskám bojovali na niekoľkých frontoch sami. Po porážke povstania došlo v r. 1795 k tretiemu deleniu Poľska, ktorým poľský štát na vyše stodvadsať rokov zanikol. Rusko nakoniec získalo z Poľska územia Ukrajiny, Bieloruska a Litvy až po rieky Nemen a Bug. Prusko zabralo celé Veľkopoľsko a Rakúsku pripadol Halič a Malopoľsko. Kým poľský štát po tridsaťročnej vojne postihol chaos a rozklad, ktorý bol zavŕšený rozdelením Poľska medzi susedné štáty, Rusko, ktoré sa na začiatku 17. storočia nachádzalo na pokraji anarchie, nastúpilo po uchvátení trónu Romanovcami cestu postupnej konsolidácie a uplatňovania absolutistickej formy vládnutia. Napriek svojej rozlohe bolo koncom 17. storočia Rusko v porovnaní s vyspelými západoeurópskymi štátmi (Anglicko, Francúzsko, Holandsko) zaostalým štátom. Obrovské územie štátu bolo pomerne riedko osídlené, čo zapríčiňovalo, že tu neexistovala snaha o zvýšenie výnosov zdokonaľovaním výrobných spôsobov, pretože na to stačilo lacnejšie rozširovanie ornej pôdy. Zároveň nedostatok pracovných síl viedol panovníka a šľachtu k pripútavaniu roľníkov k pôde, k ich znevoľňovaniu. Roľníci museli svojim zemepánom odvádzať dávky v peniazoch, naturáliách i práci a navyše odvádzať štátu vysoké dane a svoju bezútešnú situáciu často riešili útekmi od zemepánov a zapájaním sa do rôznych vzbúr.



Zahraničný obchod v Rusku bol v rukách cudzincov. Kým Rusko nezískalo prístup k nezamŕzajúcemu Baltskému a Čiernemu moru, strediskom zahraničného obchodu bol zamŕzajúci prístav Archangelsk. Meštianstvo bolo v Rusku veľmi slabé, počtom i hospodárskou mocou, takže vytvorenie obdoby francúzskeho „tretieho stavu", ktorý by sa snažil o politickú emancipáciu, neprichádzalo do úvahy. Štátna správa krajiny fungovala predovšetkým ako prostriedok na obohacovanie sa šľachticov, ktorí ju ovládali a armáda bola vyzbrojená i vycvičená horšie ako väčšina západoeurópskych armád. V r. 1689 sa zmocnil ruského trónu cár Peter I. Veľký, ktorý si uvedomoval zaostalosť svojej krajiny a potrebu reforiem. V rokoch 1697-8 sa Peter vydal pod menom Michailov na cestu po Európe. Precestoval Nizozemsko, Anglicko, kniežatstvá Svätej ríše i krajiny Habsburskej monarchie. Na svojej ceste sa oboznámil s technickou, hospodárskou a kultúrnou vyspelosťou európskych krajín a nadviazal kontakty s významnými vojenskými, politickými osobnosťami, vedcami, umelcami a technikmi, ktorých pozval do Ruska, aby sa podieľali na jeho reformách. Na ceste tiež zistil, že medzinárodná situácia praje ruským snahám o ovládnutie východného Pobaltia, ktoré bolo pod nadvládou Švédska.

 

 

Preto sa po návrate pripojil ku koalícii Dánska, Saska, Nórska a Poľska a zatiahol tak Rusko do vyše dvadsať rokov trvajúceho vojenského konfliktu, ktorý nazývame Severná vojna (1700-1721).V prvej fáze vojny bola prevaha na strane Švédska, ktoré porazilo dánske vojsko a vtrhlo do Estónska, kde pri meste Narva porazilo ruskú armádu. Švédska výprava pokračovala do Poľska, kde taktiež dosahovala úspechy. V r. 1706 musel na základe mierovej zmluvy so Švédskom odstúpiť porazený poľský kráľ August II. Po porážke pri Narve cár Peter I. začal s dôkladnou reformou armády. Náklady na reformu pokryla nová „daň z hlavy", ktorú cár uvalil na roľníkov a meštianstvo. Ruská armáda dostala novú, modernú výzbroj a prísny výcvik, pred rodovými privilégiami sa uprednostňovali osobné schponosti dôstojníkov. Peter I. pochopil dôležitosť námorných síl, preto sa sústredil na vybudovanie silného pobaltského loďstva. V r. 1703 založil cár pri ústí rieky Nevy nové hlavné mesto Sankt Peterburg. Pred začiatkom výstavby bolo nutné vysušiť obrovské močiare, mesto stálo na vyše 40 ostrovoch, ktoré spája 300 mostov. Mesto sa malo stať ruským oknom do Európy - novým centrom zahraničného obchodu. Reforma armády priniesla čoskoro prvé úspechy. V r. 1708 vpadla na Ukrajinu švédska armáda, bola však porazená ruskými vojskami r. 1709 v bitke pri Poltave. Zranený švédsky kráľ Karol XII. bol nútený hľadať pomoc v Turecku, kde zotrval až do roku 1714. Pred jeho návratom do Švédska vpadla cárska armáda do Fínska a porazila švédske loďstvo v námornej bitke pri Hankö. V r. 1715 vstúpilo do vojny proti Švédsku aj Prusko, čím sa štastie definitívne naklonilo na stranu protišvédskej koalície. Po smrti kráľa Karola XII. (ktorý zahynul v bitke s Nórmi v roku 1718), bolo Švédsko nútené podpísať mierovú dohodu. Nystadský mier (1721) priniesol Švédsku stratu významných území v Pobaltí: Hannoversku pripadli Brémy, Prusku časť západného Pomoranska, Rusku Karélia, Ingria, Estónsko a Livónsko.



Severná vojna teda zabezpečila Rusku pozíciu veľmoci, ktorú upevňovali aj vnútorné reformy Petra I. V snahe odstrániť hospodársku zaostalosť krajiny cár Peter pozýval a podporoval cudzích podnikateľov, ktorí zakladali v Rusku manufaktúry, zadával im štátne vojenské objednávky a chránil ich dovoznými clami. Zakladal aj štátne manufaktúry - v nich v krutých podmienkach za malé mzdy pracovali roľníci, ktorí museli vykonávať aj poľnohospodárske práce. S cieľom podporiť zahraničný obchod dával cár stavať nové prieplavy, prístavy a cesty. Peter I. ako pravý absolutistický vládca chcel pod svoju moc podriadiť aj náboženský život krajiny, a preto zrušil úrad pravoslávneho patriarchu a namiesto neho vytvoril duchovné kolégium, tzv. svätú synodu, ktorého rozhodnutia museli mať cársky súhlas. Aby naplnil štátnu pokladnicu, zoštátnil príjmy kláštorov a mníchom nariadil pracovať. V snahe priblížiť Rusko európskej kultúre, zmenil Peter I. ruský staroslovanský kalendár na kresťanský (juliánsky). Prikázal ruským šľachticom oholiť si brady a fúzy a nútil ich obliekať sa podľa európskeho vzoru. Cárove reformy pozdvihli Rusko na úroveň veľmoci, jeho zaostalosť sa však nepodarilo odstrániť. Po Petrovej smrti nastalo chaotické obdobie, počas ktorého dochádzalo k rýchlemu striedaniu panovníkov na cárskom tróne. Úpadok novej veľmoci sa zastavil až za vlády cárovny Kataríny II. (1762-1796), pôvodom nemeckej šľachtičnej, ktorá sa na ruský trón dostala po násilnej smrti svojho manžela cára Petra III. Cárovná si svojim obdivom k európskym osvietenským mysliteľom, ako boli Voltaire, Montesquieu, či Diderot, získala sympatie európskej verejnosti, jej skutočná politika však mala od osvietenstva ďaleko. V zahraničnej politike sa panovníčka sústredila na získanie čo najväčších území na úkor Poľska, ktorého všetkých delení sa účastnila a na ovládnutie severného pobrežia Čierneho mora s Krymom, ktoré pripadlo Rusku po prvej Rusko-tureckej vojne (1768-1774). V druhej Rusko-tureckej vojne (1787-1792) chcelo Rusko získať od Turkov Besarábiu a Moldavsko, no napokon sa muselo uspokojiť so ziskami z prvej vojny. Čiernomorská oblasť sa čoskoro stala obilnicou Ruska a cárovná do nej, s cieľom zvýšiť produkciu, násilne presídľovala roľníkov z vnútrozemia. Neľudské podmienky, v ktorých žili ruskí nevoľníci spôsobovali časté úteky, nepokoje a vzbury. V r. 1773 vypuklo medzi chudobnými kozákmi v Povolží povstanie, na ktorého čelo sa postavil Jemeľjan Pugačov, ktorý sa vydával za zachráneného cára Petra III.

 

 

Hoci malo povstanie spočiatku úspechy, nedostatočná výzbroj, zlá organizácia a rozpory vo vedení hnutia mu nakoniec privodili porážku, ktorú mu pripravil mimoriadne schopný generál Alexander Vasilievič Suvorov. Pugačov bol v r. 1775 v Moskve popravený, ostatní účastníci povstania boli taktiež kruto potrestaní. Bezútešné postavenie nevoľníkov bolo charakteristické pre celé obdobie ruského nevoľníctva. Napriek deklarovaným sympatiám k myšlienkám osvietenstva cárovná zaujala veľmi negatívny postoj aj k francúzskej buržoáznej revolúcii. Zásah proti korunovanému panovníkovi a právoplatnému režimu totiž považovala za neprístojný. Protifrancúzsku koalíciu však podporovala len slovne, do bojov Rusko zapojil až jej syn Pavol I. po matkinej smrti. Vládou Kataríny II. pokračovalo obdobie mocenského a územného rozmachu Ruského impéria. Rusko sa stalo definitívnou súčasťou európskych medzinárodno-politických vzťahov a v nasledujúcich desaťročiach získavalo v európskej politike čoraz väčší vplyv.

 

 

30.10.2009 17:51:46
Gabi






optimalizace PageRank.cz
Romanovy stranky
© 2009 - 2011 | WideZone™ | All rights reserved
Romanovy stranky

optimalizace PageRank.cz

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one