Tridsaťročná vojna bola jednou z najničivejších vojen európskych dejín. Zapojili sa do nej takmer všetky európske štáty. Hlavé línie boja prebiehali cez nemecké a stredoeurópske krajiny, dotkli sa Slovenska.

 

Príčiny tejto vojny tkvejú predovšetkým v hlbokom a dlhodobom náboženskom konflikte, ktorý už od 16. storočia delil európske národy na protestantov a katolíkov. Zároveň však išlo o boj o nadvládu celou oblasťou západokresťanskej civilizácie s novoobjavenými zámorskými dŕžavami. Tento boj prebiehal medzi obrovskou monarchiou rakúskych a španielskych Habsburgovcov s ich podporovateľmi (poľský kráľ, pápežský štát, nemecké kniežatá Katolíckej ligy) na jednej strane, a na strane druhej stáli predstavitelia budúcich národných štátov protestantské Holandsko, Dánsko, Anglicko, Švédsko, katolícke Francúzsko, predstavitelia českých a uhorských protestantských šľachticov a nemecké kniežatá Protestantskej únie.

 

Tridsaťročná vojna prebiehala v niekoľkých vojenských konfliktoch:

 

Česká vojna (1618-1620). 23. mája 1618 sa na nádvorní pražského hradu zhromaždili predstavitelia českej protestanstkej šľachty, ktorí obvinili habsburských miestodržiteľov z porušovania svojich práv. V rozhorčení oboch zástupcov aj s ich pisárom vyhodili z okna na hromadu hnoja (druhá pražská defenestrácia). To dalo signál k povstaniu proti habsburskej nadvláde. Vzbúrenci obdržali finančnú aj vojenskú výpomoc z Holandska, od uhorského kniežaťa Gabriela Bethlena, savojského kniežaťa Karla Emanuela a falckého kurfirsta Fridricha V. Keď zomrel kráľ Matej II, odmietli uznať za kráľa jeho nástupcu Ferdinanda II a namiesto neho si zvolili Fridricha Falckého, ktorý sa opieral o pomoc svojho svokra, anglického kráľa Jakuba I. Povstalci spočiatku získavali rýchle vojenské úspechy, no Habsburgovci získali pomoc od svojich katolíckych spojencov a keď bol Ferdinand II zvolený za rímskeho cisára, vyslal proti českým povstalcom mohutné vojsko, ktoré 8.11.1620 v bitke na Bielej Hore povstalcov porazilo. Následky vojny boli tvrdé. Na Staromestskom námestí v Prahe bolo verejne popravených 27 povstalcov, medzi nimi aj slovenský lekár Ján Jesenius. Protestantským šľachticom boli skonfiškované majetky a každý, kto nechcel nasledovať svojho panovníka vo viere, musel opustiť krajinu. Mnoho českých protestantov utieklo do susedného Uhorska, ktoré v tej tobe malo pomerne tolerantné náboženské zákony. Medzi nich patril aj Ján Ámos Komenský.

 

Falcká vojna (1620-1623) Po ovládnutí Čiech sa habsburská armáda obrátila najprv do Uhorska, kde bojovala s vojskami povstalca Gabriela Bethlena (1621-1624), zároveň však v Nemecku bojovala proti Fridrichovi Falckému, ktorý sa snažil zvrátiť následky bitky na Bielej Hore. Bol však porazený generálom nemeckej Katolíckej ligy Johannom Tillym a stratil aj rodové územie vo Falcku. Fridrich ušiel do Holandska a neskôr do Anglicka na kráľovský dvor svojho svokra, kde aj dožil.

 

Dánska vojna (1625-1629) Úspechy habsburského tábora prinútili k vojenskému vystúpeniu dánskeho a nórskeho kráľa Kristiána IV, ktorý si zaistil spojencov medzi nemeckými kniežatami a finančne ho podporovalo Anglicko, Francúzsko a Holandsko. Kristiánovi sa behom dvoch rokov podarilo ovládnuť takmer celé severné Nemecko. Zároveň však jeho vojsko, ktoré vyslal cez Sliezsko na Moravu a do Uhorska, utrpelo už v roku 1626 dve veľké porážky. Vojsko generála Mansfelda porazil Albrecht z Valdštejna pri Dessave, a vojsko vedené samotným Kristiánom IV porazil generál Johan Tilly v bitke pri Luttere. Ani sľúbená pomoc zo zahraničia nebola dostatočná a tak sa karta obrátila v prospech Habsburgovcov, ktorých vojská pod velením Albrechta Valdštejna Kristiána IV vytlačili naspäť do Dánska. Tam ho Valdštejn v roku 1629 donútil podpísať lübecký mier, ktorým sa Kristián IV zaviazal, že nebude naďalej podporovať protestanstké štáty.

 

Švédska vojna (130-1635) Ferdinand II vydal v roku 1629 tzv. reštitučný edikt, ktorým nariaďoval vo všetkých svojich dŕžavách obnovenie biskupstiev a kláštorov aj s návratom majetkov, ktorý padol do protestantských rúk. Jeho uskutočnenie by však poškodilo nielen protestantov, ale oslabilo by všetky kniežatá Nemeckej ríše a obnovilo by výsadné postavenie katolíckej cirkvi v ríši. Zároveň cisár ustanovil Albrechta z Valdštejnu „generálom Baltu a oceánov"s cieľom ovládnuť obchod v Pobaltí. To podnietilo švédskeho kráľa Gustáva II Adolfa, aby pod zámienkou ochrany náboženskej slobody protestantov v Nemeckej ríši vpado do severného Nemecka. Gustáv spočiatku ľahko vyhrával bitky a jediný kto mu dokázal čeliť bol Albrecht z Valdštejna. V nerozhodnej bitke pri Lützene v roku 1632 však švédsky kráľ padol a jeho vojská, zbavené pevného vedenia stratili bojovú morálku, do svojich radov prijímali dobrodruhov a stroskotancov, ktorí sa stali postrachom aj u svojich súvercov a nenachádzali už u nich podporu. V roku 1634 habsburské vojská porazili švédov a nemeckých protestantov v bitke pri Nördlingene.V tomto roku stratil cisársku priazeň aj Albrecht z Valdštejna a bol v Chebe zavraždený vlastnými dôstojníkmi.

 

Švédsko-francúzska vojna (1635-1648) V roku 1635 uzavreli nemecké protestantské kniežatá s cisárom Ferdinandom mier, lebo sa viac obávali švédskej nadvlády ako katolíckeho cisára. Do vojny však po boku Švédska vstúpilo katolícke Francúzsko, ktoré už roky viedol kardinál Armand Jean Duplessis Richelieu. Ten sa spojil s Nizozemskom a vyhlásil vojnu Španielsku. Francúzsku však nešlo ani tak o pomoc Švédsku ako o upevnenie postavenia Francúzska a rozšírenie jeho hraníc. Španieli sa spočiatku dostali až po Paríž, tam však boli v roku 1636 v bitke pri Compiegne porazení. V Španielsku sa vzbúrili Katalánci a Portugalci. Portugalci sa v roku 1640 od Španielska odtrhli. V roku 1643 francúzske vojská definitívne porazili Španielov pri Rocroi a začali pripravovať mierové jednania. Medzitým sa švédske vojská dostali do Čiech, ktoré pustošili až do roku 1848.

 

V roku 1648 bol uzavretý medzi bojujúcimi stranami tzv. Westfálsky mier. Víťazmi vojny bolo fakticky Švédsko, ktoré získalo pobrežie Baltského mora, Francúzsko získalo územie po Rýn, Brandenbursko získalo Pomoransko a územia na východe. Nizozemsko a Švajčiarsko sa oslobodili spod nemeckej nadvlády. Cisárska moc v Nemeckej ríši sa oslabila v prospech šľachty. Náboženské pomery boli ukotvené podľa stavu z roku 1555 (koho územie, toho náboženstvo). Moc Habsburgovcov v ich dŕžavách sa upevnila.


 

30.10.2009 18:04:27
Gabi






optimalizace PageRank.cz
Romanovy stranky
© 2009 - 2011 | WideZone™ | All rights reserved
Romanovy stranky

optimalizace PageRank.cz

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one