Protihabsburské stavovské povstania v Uhorsku

Na začiatku 17. storočia sa naše územie nachádzalo v mimoriadne zložitej situácii. Uhorské kráľovstvo, ktorého bolo súčasťou, bolo už takmer 80 rokov súčasťou rozľahlej Habsburskej monarchie a vyše 60 rokov bola jeho podstatná časť okupovaná Turkami. Turci obsadili aj južné územia Slovenska, ktoré im boli základňou pre výboje do blízkeho i vzdialeného okolia. Osmanská ríša okrem toho prostredníctvom vazalského Sedmohradska zasahovala do vnútropolitickej situácie v Uhorsku a podporovala odstrepé tendencie uhorskej šľachty a jej nespokojnosť so stále silnejšou centralizáciou a rekatolizáciou. Habsburská monarchia, na ktorej čele stál duševne chorý cisár Rudolf II., sa nachádzala vo vojenskom konflikte s Osmanskou ríšou (tzv. pätnásťročná vojna).

 

Zložitá bola aj medzinárodná situácia. Na pozadí reformácie a protireformácie sa v Európe formovali zoskupenia štátov, ktoré navzájom súperili o nadvládu na kontinente i v nedávno kolonizovaných zámorských oblastiach. Spolupôsobenie týchto faktorov viedlo k tomu, že počas 17. storočia vypuklo v Uhorsku niekoľko protihabsburských povstaní. Prvým bolo povstanie sedmohradského magnáta Štefana Bočkaia. Bočkai bol pôvodne cisárskym poradcom v otázkach sedmohradskej politiky. Funkciu opustil po rakúsko-tureckej vojne o Sedmohradsko, v ktorej sa cisárske vojská dopúšťali násilností a plienenia a konfiškovali majetky sedmohradskej šľachty. Presadzovanie centralizačných a rekatolizačných opatrení spôsobilo nárast odporu uhorskej šľachty. Keď v r.1604 došlo k odobratiu košického dómu tamojším evanjelikom, protestantské stavy žiadali nápravu. Odpoveďou cisára bolo, že uhorskému snemu zakázal rokovať o náboženských otázkach. Po týchto udalostiach sa Bočkai pridal k nespokojným uhorským šľachticom. Jeho spojenectvo však bolo prezradené, a keď generál Belgiojoso chcel zhabať Bočkaiove majetky, Bočkai sa rozhodol pre ozbrojené povstanie. Povstanie malo spočiatku úspech a do konca roka sa Bočkaiovmu vojsku, ktoré tvorili prevažne hajduci (roľníci, ktorí bojovali v protitureckej domobrane) podarilo ovládnuť celé východné Slovensko. Začiatkom r. 1605 povstalci obsadili stredoslovenské banské mestá a neskôr takmer celé západné Slovensko. V tom čase sa dostali do vnútorných rozporov a nakoniec boli nútení začať mierové rokovania s predstaviteľmi cisárskeho dvora. Povstanie ukončila r. 1606 mierová zmluva, podpísaná vo Viedni, podľa ktorej Bočkaiovi pripadla vláda nad Sedmohradskom a troma východouhorskými stolicami a uhorské stavy získali potvrdenie svojich výsad, ako aj sľub, že uhorské ústredné úrady budú znovu obsadené, a to len domácimi šľachticmi. V náboženskej otázke sa mala uplatňovať zásada cuius regio eius religio.

 

V tom istom roku brat cisára Rudolfa, Matej, uzavrel s Turkami pri ústí rieky Žitavy mier. Ctižiadostivý Matej si získal podporu uhorských, rakúskych a moravských stavov a r. 1608 na čele veľkého vojska donútil svojho brata vzdať sa uhorskej koruny a správy Moravy a rakúskych krajín. Na korunovačnom sneme v Bratislave r. 1608 Matej znovu prisľúbil uhorskej šľachte obsadenie úradov palatína, taverníka a kancelára a rozšíril náboženskú slobodu aj na poddanské obyvateľstvo, pričom si každá zákonom uznaná cirkev mohla slobodne voliť svoje predstavenstvo. Toto ustanovenie využili predstavitelia evanjelickej cirkvi, chránení palatínom Jurajom Thurzom a v priebehu niekoľkých rokov sa im podarilo vytvoriť cirkevnú organizáciu nezávislú na katolíckej cirkvi. Situácia sa však čoskoro obrátila proti protestantom. Po smri palatína Thurzu r. 1616 sa palatínskeho úradu zmocnili katolíci a ostrihomský arcibiskup Peter Pázmáň začal svoj program rekatolizácie. Pázmaň sa sústredil na vybudovanie kvalitného katolíckeho školstva, ktoré by vychovávalo aktívnych kňazov a oddaných veriacich, no predovšetkým sa snažil získať naspäť do katolíckej cirkvi čo najviac predstaviteľov protestantskej vysokej šľachty. To sa mu aj darilo a spolu so šľachtou sa do katolíckej cirkvi vracala aj väčšina ich poddaných. Novozískaní katolíci odopierali svojim protestantským poddaným právo na kostoly a kňazov.

 

Uhorskí protestanti hľadali oporu v Sedmohradsku, u kalvínskeho kniežaťa Gabriela Bethlena. Ten využil ich nespokojnosť a zároveň aj vypuknutie českého stavovského povstania a v r. 1619 vpadol na východné Slovensko, kde ho jeho priaznivci vyhlásili za hlavu Uhorska a ochrancu uhorských protestantov. V priebehu niekoľkých mesiacov sa mu podarilo ovládnuť celé územie Slovenska. Od konca r. 1619 sa však situácia zmenila a Bethlenove vojská mali len striedavé úspechy. Ani uhorské stavy neboli ochotné pokračovať v bojoch proti Habsburgovcom a chýbala i pomoc od Turkov, takže Bethlen uzavrel r. 1620 s Viedňou prímerie. Keď však získal od Turkov novú pomoc, nechal sa s ich súhlasom vyhlásiť uhorským snemom za kráľa. Po porážke českých stavov v bitke na Bielej hore (8.11.1620) Habsburgovci ovládli situáciu v Čechách a mohli sa sústrediť na Uhorsko. Boje s Bethlenom prebiehali hlavne na západe Slovenska a viedli k podpísaniu mieru v Mikulove r. 1622. Bethlen sa vzdal titulu uhorského kráľa a okupovaného územia, no získal do doživotnej držby sedem stolíc vo východnom Uhorsku a dve sliezske kniežatstvá. Uhorským stavom mier sľuboval zachovanie práv ustanovených snemom v r. 1608. V rokoch 1623-26 uskutočnil Bethlen ešte dve protihabsburské povstania, nedosiahol však významné úspechy. Zomrel v r. 1629.

 

Na sedmohradskom kniežacom tróne ho vystriedal Juraj I. Rákoci. Rákoci si uvedomoval, že Habsburgovci, akonáhle im to medzinárodná situácia dovolí, budú chcieť rozšíriť svoju moc na územie Sedmohradska. Preto sa snažil medzinárodne posilniť svoje postavenie. Už v r. 1631 nadviazal kontakty so Švédmi a Francúzmi, ktorí bojovali proti Habsburgovcom vo viacerých oblastiach západnej Európy. Vhodná situácia nastala však až v štyridsiatych rokoch, keď boli cisárske zbrane viazané na západe a Švédi vedení vojvodcom Torstensonom prešli do novej ofenzívy a r. 1642 vpadli na Moravu. V tej dobe už mal podporu uhorských protestantov, ktorí sa po nástupe nového cisára Ferdinanda III. r. 1637 opäť ocitli pod rekatolizačným tlakom. Rákoci, podporovaný aj tureckou Vysokou Portou, sa v r. 1644 vybral na čele svojho vojska zo Sedmohradska. Jeho pôvodný plán prejsť s vojskom na Moravu a spojiť sa tam s Torstensonovými oddielmi sa však nemohol uskutočniť, pretože švédske vojská boli odvelené do Dánska. Rákocimu sa podarilo ovládnuť východné Slovensko a vyhlásil sa za ochrancu uhorských protestantov. Jeho vojská postúpili až na západné Slovensko, odkiaľ ich cisárska armáda vytlačila späť na východ. Cisársku armádu však oslabila morová epidémia, takže prevaha zostávala na strane povstalcov. Ešte v lete 1644 sa začali mierové rokovania. Uhorskí protestanti žiadali obnovenie stavovských a náboženských slobôd, predovšetkým vrátenie skonfiškovaných kostolov a vyhnanie jezuitov. Naproti tomu Rákoci sledoval hlavne osobné ciele: žiadal sedem východouhorských stolíc, dve sliezske kniežatstvá a vojnové reparácie. Začiatkom r. 1645 bola vytvorená kompromisná dohoda, podľa ktorej Rákoci získal východouhorské stolice a uhorskí protestanti náboženskú slobodu, ktorá sa vzťahovala aj na poddaných. Keď po uzavretí dohody časť cisárskych vojsk opustila Slovensko, využil to Rákoci ako poslednú možnosť na zvrátenie pomerov a po vpáde švédskych vojsk na Moravu aj on začal vojenské akcie. Cisársky dvor však už dlhšiu dobu rokoval s Vysokou Portou, ktorá napokon Rákociho hrozbami prinútila zložiť zbrane. Mierom podpísaným v Linci r. 1645 Rákoci získal sedem východouhorských stolíc (z toho dve do dedičnej držby) a uhorskí protestanti plnú náboženskú slobodu vrátane návratu kostolov.

 

Po skončení tridsaťročnej vojny sa situácia obrátila v neprospech uhorských stavov a zvlášť protestantov. Westfálsky mier nenaplnil mocenské ambície Habsburgovcov v Rímskonemeckej ríši a západnej Európe a viedol k tomu, že viedenský dvor sa zameral na upevnenie svojej moci vo vlastných krajinách. Kým v českých a rakúskych krajinách sa podarilo zaviesť centralistický systém už v pobielohorskom období, uhorská šľachta si svoje výsady bránila, ak bolo treba, aj vojensky. Skrytý antagonizmus medzi Habsburgovcami a uhorskou šľachtou vyšiel najavo po neúspešnej vojne s Turkami, v ktorej viedenský dvor najprv ignoroval závažnosť situácie a pripustil tak, že Turci r. 1663 spustošili rozsiahle časti Sliezska, Moravy a Slovenska. R. 1664 uzavrel cisár Leopold I. vo Vašvári s Tureckom „hanebný mier", a to aj napriek tomu, že v poslednom období vojny dosahovala cisárska armáda úspechy. Turkom bol ponechaný Veľký Varadín, Nové Zámky a Novohrad, ktoré se stali základňou tureckých nájazdov. Mier, ktorého podpísanie cisár neprejednal s uhorským snemom, vyvolal medzi uhorskou šľachtou veľkú nevôľu. Spolu s centralizačnými a hospodárskymi obmedzeniami (ovládnutie obchodu s dobytkom), viedol napokon k otvorenému odporu uhorskej opozície. Ten tentokrát nevychádzal zo Sedmohradska, ktoré sa po porážke protitureckého povstania Juraja II. Rákociho dostalo do úplnej závislosti od Turkov.

 

Organizovania odporu sa ujal chorvátsky bán Mikuláš Zrínsky, po jeho smrti r. 1664 ho nahradil palatín František Vešeléni. Ten hneď začal pripravovať vzburu a hľadal spojencov v širokom okolí i v zahraničí. Medzi popredných šľachticov, ktorí sa k nemu pridali, patrili Peter Zrínsky, krajinský sudca František Nádašdi, Štefan Tököli, František I. Rákoci, František Frangepán i arcibiskup Juraj Lipai. Behom príprav r. 1667 Vešeléni zomrel a ostatní vodocvia po jeho smrti neboli jednotní. Nedarilo sa im ani získať pomoc a podporu vo Francúzsku, a tak sa obrátili na Turkov. Počas jednaní však došlo ku vyzradeniu plánov sprisahancov a pokus o povstanie na východnom Slovensku r. 1669 stroskotal ešte pred príchodom cisárskej armády. Cisársky dvor rýchlo ovládol situáciu. Okolo dvetisíc ľudí bolo zatknutých, hlavní aktéri povstania, Zrínsky, Frangepán, Nádašdi skončili na popravisku, Lipaia a Tököliho od ich osudu zachránila len ich predčasná smrť. Nasledovalo hromadné prenasledovanie, procesy, konfiškácie. Viedenský dvor využil odhalenie sprisahania na uskutočnenie svojich zámerov. Po potlačení vojenského vystúpenia zemana Gašpara Piku bola r. 1673 zrušená uhorská ústava a vládu v zemi prevzalo osemčlenné Gubernium na čele s veľmajstrom rádu nemeckých rytierov J. G. Ampringenom. Vojenských funkcií sa zmocnili prevažne cudzinci.

 

Viedeň využila skutočnosť, že na sprisahaní sa zúčastnili aj protestanti a siahla k tvrdému programu rekatolizácie. Kostoly, kláštory a cirkevné majetky, ktoré predtým získali protestanti sa navracali katolíckej cirkvi. Protestantskí duchovní a učitelia boli za podnecovanie odboja postavení pred súd v Bratislave, no mnohí si miesto konverzie radšej zvolili vyhnanstvo a okolo 40 ich bolo odsúdených na španielske galeje. Situácia v Uhorsku sa však ani tvrdým postupom neupokojila, naopak, prešla do stavu drobnej vojny, v ktorej proti sebe stáli cisárski žoldnieri a bojovníci kuruckého hnutia. Ich pomenovanie vzniklo z latinského slova crux - kríž, snáď sa kuruci považovali za následníkov Dóžovho križiackeho vojska. Jadro kuruckých ozbrojencov tvorili bývalí hradní vojaci, ktorých po r. 1670 hromadne prepúšťali. K nim sa pridávali hajduci a poddaní, študenti, protestantskí kazatelia a iní. Vo veľkom počte boli mezi nimi zastúpení drobní zemania a nižšia i stredná šľachta. Pôsobili hlavne v pohraničí Sedmohradska, Osmanskej ríše a Uhorska. Ich vodcovia nadväzovali spojenie s Francúzskom, Poľskom, a Turkami. Francúzska diplomacia sa usilovala využíť hnutie na to, aby viazalo aspoň časť habsburských síl na juhovýchodných hraniciach a podporovala ho i finančne. Zmenil sa aj postoj Turecka a Porta dala Sedmohradsku súhlas k menším vpádom do Uhorska. R. 1680 si kuruci zvolili za hlavného veliteľa mladého šľachtica Imricha Tököliho. Tököli sa už nemohol spoliehať na pomoc z Francúzska, takže zostal závislý od tureckej podpory. Kurucké vojská v r. 1680 plienili celé Slovensko a prenikli až na Moravu. Cisár Leopold I. v obavách z vývinu situácie zrušil Gubernium a r. 1681 zvolal do Šoproňu snem, na ktorý pozval aj Tököliho. Na sneme boli obnovené uhorské ústredné úrady, účastníci sprisahania dostali amnestiu a potvrdili sa výsady uhorskej šľachty a náboženská sloboda. Tá však platila len pre slobodné obyvateľstvo. Odobraté protestanstké kostoly sa mali vrátiť a v stoliciach, kde žiadne neboli, boli určené po dve obce, kde sa mohli postaviť. Ich stavba bola obmedzená prísnymi pravidlami: kostoly mohli stáť len na predmestiach, nesmeli mať vežu, nesmeli mať vchod z ulice a museli byť z dreva (tzv. artikulárne kostoly). Povstalci považovali závery snemu za nedostatočné a obrátili sa so žiadosťou o pomoc na Turkov. V r. 1682 vyslala Veľká Porta do Uhorska veľké vojsko, ktoré sa dostalo až po Fiľakovo. Tam bol Tököli korunovaný za kráľa Stredného Uhorska, do rúk tureckého veliteľa zložil vazalský sľub a na čas uzavrel prímerie s cisárom.

 

Už v r. 1683 však vypukla vojna medzi Osmanskou a Habsburskou ríšou, ktorá priniesla obrat situácie. Tureckým vojskám sa ani po dvojmesačnom obliehaní nepodarilo dobyť Viedeň, naopak, boli zahnané na útek a vojská cisára Leoploda I. a jeho spojencov postupne dobyli Ostrihom, Nové Zámky a r. 1686 aj Budín. To bol koniec nielen tureckej nadvlády v Uhorsku, ale aj Tököliho povstania. Cisár ponúkol amnestiu všetkým, čo zložia zbrane a sľúbia vernosť a Tököliho postupne začali opúšťať jeho spojenci. Nie všetci však boli ušetrení: súdny tribunál v Prešove - tzv. Prešovské jatky - pod vedením generála Caraffu ignoroval podmienky kapitulácie a v r. 1687 dal verejne popraviť vyše dvadsať mešťanov a šľachticov, podozrivých z prípravy povstania. V rokoch 1867-8 zasadal v Bratislave snem, ktorý síce účastníkov povstania amnestoval, prijal však Habsburgovcov po meči za dedičných vládcov Uhorska a zrušil článok 31 Zlatej buly Ondreja II. o práve šľachty na odpor voči panovníkovi. Zvlášť sa posilnilo postavenie katolíckej cirkvi a jezuitského rádu.

 

Situácia vUhorsku bola na prelome 17. a 18. storočia zlá. V dôsledku vojen s Turkami a stavovských povstaní bola veľkáčasť krajiny zničená. Obchod sa obmedzil a nastal hospodársky úpadok, hlavne v oblasti remeselnej a banskej výroby. Sľuby cisárskeho dvora, vynútené stavovským odbojom v oblasti náboženských slobôd, se nedodržiavali a začala sa nová vlna rekatolizácie.

 

R. 1703 využili nespokojné stavy skutočnosť, že veľká časť cisárskych vojsk odtiahla na bojiská v Itálii a Francúzsku, kde sa zapojila do vojny o španielske dedičstvo a vyvolala nové povstanie. Na jeho čele stál František II. Rákoci, nevlastný syn Imricha Tököliho, ktorý žil v exile v Poľsku. Povstanie vypuklo v Zátisí a rýchlo sa šírilo na západ. Aby získal čo najširšiu podporu, vydal Rákoci r. 1703 patent, ktorý oslobodzoval všetkých poddaných v jeho vojsku od všetkých povinností voči ich pánom. Podarilo sa mu získať aj niektorých popredných veliteľov cisárskych vojsk a s ich pomocou sa mu podarilo ovládnuť v priebehu roka takmer celé Slovensko. Povstalecký tábor však nebol jednotný: uhorská šľachta sa do odboja zapájala len neochotne, obyvatelia východouhorských protestantských stolíc požadovali navrátenie zhabaných kostolov, k čomu Rákoci ako katolík nechcel dať súhlas, hospodárska situácia sa zhoršila vydaním bezcenných medených mincí - libertášov. Keď sa v r. 1705 v Sečanoch konal prvý povstalecký snem, na ktorom si uhorské stavy zvolili Rákociho za knieža, nedostavili sa naň ani palatín, ani krajinský sudca, ani chorvátsky bán. V rokoch 1706-7 zlá hospodárska situácia baníkov a banských robotníkov spôsobila nepokoje a vzbury na mnohých miestach. Zároveň sa proti Rákocimu začala búriť i šľachta z jeho vlastného tábora. Keď však na sneme v Onóde r. 1707 Rákoci brutálne zakročil proti delegácii z Turčianskej stolice, zastrašený snem odsúhlasil detronizáciu Habsburgovcov a zdanenie šľachty, ktoré malo povstalcom získať peniaze. R. 1708 začala cisárska armáda nové boje. Po prehratej bitke pri Trenčíne povstalci trpeli jednu porážku za druhou a v r. 1710 už kontrolovali len malú čať uhorských území. Rákociho začali opúšťať spojenci a on sám odišiel do Poľska. V apríli 1711 uzavreli v Satu Mare obe strany mier, ktorým sa povstanie skončilo. Mierom uhorská šľachta uznala dedičný nárok Habsburgovcov po meči na uhorský trón a vzdala sa aj práva na slobodnú voľbu kráľa, za čo jej zostali zachované majetkové a triedne výsady. Panovník sa zase zaviazal dodržiavať uhorské zákony a vládnuť spolu so snemom. Stavovské povstania mali veľmi neblahé dôsledky pre vývoj Slovenska a život jeho obyvateľov. Vojenské akcie obmedzovali obchod a výrobu. Pod vplyvom vojnového pustošenia sa prehlbovala sociálna diferenciácia obyvateľstva, došlo k vyľudneniu celých oblastí, a to nielen počas bojov, ale aj šírením rôznych epidémií, hlavne moru.

 

30.10.2009 17:50:15
Gabi






optimalizace PageRank.cz
Romanovy stranky
© 2009 - 2011 | WideZone™ | All rights reserved
Romanovy stranky

optimalizace PageRank.cz

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one