Francúzska buržoázna revolúcia

V posledných rokoch vlády Ľudovíta XIV. (1643-1715) sa Francúzsko vinou zlej hospodárskej politiky (nákladná vojna o španielske dedičstvo 1701-14, zrušenie Nantského ediktu, zabezpečujúceho náboženskú slobodu hugentov, ktoré spôsobilo, že krajinu opustili mnohí protestantskí majitelia manufaktúr, podnikatelia a remeselníci; finančne náročné stavebné aktivity kráľy a prepychový život kráľovského dvora) dostalo do vleklej hospodárskej a spoločenskej krízy.

 

Medzinárodné postavenie Francúzska sa vinou spojeneckej zmluvy medzi dovtedajšími súpermi Anglickom a Holandskom tiež zhoršilo. Ani nástupcovia Ľudovíta XIV., jeho vnuk Ľudovít XV. (1715-1774) a pravnuk Ľudovít XVI. (1774-1792) nedokázali zastaviť zadlžovanie štátu a jeho hospodársky úpadok, ktorému by sa dalo zabrániť len zrušením feudálnych obmedzení výroby a obchodu a likvidáciou hospodárskych privilégií šľachty a duchovenstva. Neúroda, ktorá krajinu postihla v 80. rokoch 18. storočia, spôsobila hlad a vzbury na vidieku i v mestách. Obchodnou zmluvou s Anglickom sa do Francúzska dostal lacný priemyselný tovar, ktorému nemohli konkurovať drahé výrobky francúzskych manufaktúr. Oslabená výroba a obchod znamenali znížený výnos z daní. Výdavky štátu sa však neznížili, ba naopak ešte vzrástli vďaka finančnej podpore, ktorú Francúzsko poskytovalo anglickým kolóniám v severnej Amerike, bojujúcim o nezávislosť. Jediným východiskom z ťažkej situácie bolo zdanenie privilegovaných stavov, k nemu však mohlo dôjsť len so súhlasom celofrancúzskeho stavovského zhromaždenia - Generálnych stavov. Kráľ ich zvolal v máji 1789 do Versailles.

 

Po mesiaci márnych rokovaní sa zástupcovia Tretieho stavu, meštianstva a buržoázie - vyhlásili za predstaviteľov celého národa a svoje zasadanie nazvali Národným zhromaždením (neskôr bolo premenované na Ústavodárne zhromaždenie). Pridala sa k nim aj väčšina šľachty a duchovenstva. Panovník, tušiaci vzburu, pripravoval vojenský zásah, no 14.7.1789, keď sa Parížom rozšírila správa, že delá na štátnej väznici Bastile sú pripravené páliť na mesto, ľusia sa vzbúrili, zaútočili na Bastilu a dobyli ju. Národné zhromaždenie dekrétom z 4.8.1789 zrušili feudálny systém, daňové privilégiá, robotu a osobné záväzky poddaných voči zemepánom (povinnosti súvisiace s držbou pôdy sa však mohli zrušiť len za finančnú náhradu). 26.8.1789 bola vyhlásená Deklarácia práv človeka a občana, ktorá predstavovala zaručenie osobnej slobody, rovnosť pred zákonom a nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva. Za zdroj všetkej moci vyhlásila ľud, ktorý má nárok na odpor proti vláde.

 

V septembri 1791 bola prijátá ústava, ktorá oddeľovala zákonodárnu, výkonnú a súdnu moc. Zákonodárnou mocou disponovalo Zákonodárne zhromaždenie, do ktorého mohli byť zvlení dospelí muži, ktorí platili dane v určitej výške, tzn. podľa majetkového cenzu. Výkonnú moc mal kráľ. Bolo mu priznané právo veta (Veto!=Zakazujem!), to však bolo časovo obmedzené. Súdnu moc mala v rukách nezávislá justícia. Zmenila sa i štátna správa. Krajina bola rozdelená na departmenty riadené volenou samosprávou. Cirkevný majetok bol skonfiškovaný v prospech národa, cirkev bola podriadená štátu a kňazi museli prisahať na ústavu.

 

Zákonodárne zhromaždenie, ktoré vzišlo z volieb tvorili poslanci rôznych názorov a politického presvedčenia. Prevahu v ňom mala finančná buržoázia, ktorej vyhovoval dosiahnutý stav konštitučnej monarchie, opozíciu voči nej tvorili predstavitelia obchodnej a priemyselnej buržoázie, nazývaní podľa departmentu Gironde, z ktorého väčšinou pochádzali girondisti, radikálnejší ľavicovo-revolučný prúd predstavovali jakobíni - intelektuáli z maloburžoáznych vrstiev, nazývaní podľa bývalého kláštora sv. Jakuba, kde mali klub. Ich vedúcou osobnosťou bol Maximilián Robespierre. Na opačnej strane politického spektra stáli rojalisti - zástancovia starého režimu. V lete 1791 sa kráľ pokúsil o útek, aby sa mohol spojiť so šľachtickou emigráciou, ktorá našla útočisko predovšetkým na rakúskom a pruskom kráľovskom dvore, kde sa snažila organizovať intervenciu proti revolúcii.

 

V apríli 1792 Francúsko vyhlásilo preventívnu vojnu proti Rakúsku. Do boja proti francúskej revolúcii sa zapojilo aj Anglicko a Španielsko, ktoré tak s Rakúskom vytvorili prvú protifrancúzsku koalíciu. Francúzsko však nebolo na vojnu pripravené, chýbali mu zbrane i vojaci a koaličné vojská čoskoro prenikli do francúzskeho vnútrozemia. Vojnové neúspechy, vysoké ceny potravín, nespokojnosť ľudí s politickým dianím viedli v auguste 1792 k novej revolúcii (revolúcia rovnosti). Kráľ bol zosadený, boli vypísané nové voľby na základe všeobecného volebného práva a nové zákonodárne zhromaždenie - Konvent - vyhlásilo v septembri 1792 republiku.Revolucionári nazvali rok 1792 rokom 1, bol zavedený revolučný kalendár. V tom čase dosiahlo francúzske vojsko prvý veľký úspech vo vojne proti koalícii - víťazstvo v bitke pri Valmy. V novozvolenom Konvente boli najpočetnejšou stranou girondisti, no neboli úspešní ani vo vedení vojny ani v riešení problémov so zásobovaním a upadajúcim hospodárstvom, čo nahrávalo radikálnejším jakobínom, ktorí presadili popravu kráľa (január 1793).

 

Situácia sa opäť zhoršila na jar, po vypuknutí povstania vo Vendee a vydaní zákona o voľnom predaji obilia, ktorý vyhnal do výšky ceny potravín. Na prelome mája a júna 1793 vypuklo nové povstanie, ktoré skoncovalo s prevahou girondistov. Moci sa chopili jakobíni, ktorí vytvorili silnú centrálnu vládu, zaviedli prísny režim a spustili vlnu teroru namiereného proti predstaviteľom 1. a 2. stavu. Neslávne známym sa stal Výbor pre verejné blaho (na jeho čele stál Robespierre; výbor postupne preberal kontrolu nad zásobovaním, vojenskou výrobou, obranou štátu, zahraničnou politikou) a Výbor pre verejnú bezpečnosť (jeho úlohou bolo bojovať s nepriateľmi revolúcie). Podporu ľudu získali jakobíni zrušením feudálnych povinností bez náhrady, rozpredali pôdu zhabanú emigrantom drobným roľníkom, zákonom o maxime stanovili maximálne ceny životných potrieb i maximálne mzdy a prijali novú ústavu, ktorá obsahovala občianske slobody, všeobecné volebné právo a právo na prácu. S jej realizáciou sa však čakalo až na skončenie revolúcie. Pokračujúca občianska vojna vo Vendeé, girondistami podnecované vzbury v 60 departmentoch, odpor rojalistov, neúspešná vojna, v ktorej sa domáca opozícia spájala s cudzími vojskami viedli jakobínov k vystupňovaniu teroru.

 

Vyčíňanie Výboru pre verejnú bezpečnosť a Revolučného tribunálu, ktorý posielal stovky ľudí bez riadneho súdu pod gilotínu, ako aj zrušenie kresťanského náboženstva a zavedenie kultu Najvyššej bytosti, ktorého bol Robespierre veľkňazom, viedli k tomu, že jakobíni stratili väčšinu svojich prívržencov a 27.7.1794 (podľa revolučného kalendára 9. thermidoru - odtiaľ názov thermidorská reakcia) Robespierra zatkli a nasledujúceho dňa bez súdu popravili. K moci sa dostala buržoázia, ktorá zbohatla za revolúcie. Tá zrušila riadené hospodárstvo ,cenové i mzdové maximá. Boli zrušené revolučné orgány a ozbrojené skupiny zlatej mládeže sa krvavo vysporiadali s členmi revolučných tribunálov a rád (tzv. biely teror). Po ľudovom povstaní v r. 1795, ktoré bolo kruto potlačené, bola prijatá nová ústava. Tá znovu zaviedla volebný majetkový cenzus, parlament rozdelila na dve snemovne a vládu zverila do rúk päťčlennému direktóriu.

 

 

Vláda direktória, počas ktorej došlo k prehĺbeniu sociálnych rozdielov, mala mnohých odporcov. Nespokojní boli radikálni republikáni i rojalisti, ktorí znovu vystúpili vo Vendee i v Paríži. V r. 1797 bolo odhalené tzv. sprisahanie rovných, ktoré organizoval Gracchus Babeuf. Cieľom sprisahania bolo zrušenie súkromného vlastníctva, spoločné obrábanie pôdy, rovnocenné delenie výrobkov v spoločnosti. Babeuf chcel svoj cieľ dosiahnuť ozbrojeným povstaním, po odhalení sprisahania však bol on aj jeho stúpenci popravení. Zahraničnopolitická situácia krajiny sa však zlepšila - protifrancúzska koalícia bola málo súdržná: Prusko malo už tradične zlý vzťah s Rakúskom, vzájomná rivalita s Britániou zas priviedla do tábora spojencov Francúzska Španielsko.

 

Direktóriu poslúžil mimoriadny vojenský talent generála Napoleona Bonaparteho, ktorý sa vyznamenal už v r. 1795 pri potlačení rojalistického povstania v Paríži. Francúzsko anektovala rakúske Nizozemsko (Belgicko), ovládlo breh Rýna a v r. 1796 začala armáda vedená Napoloeonom vojnu v severnom Taliansku. Mierovou zmluvou v Campo Formiu z r.1797 bolo Rakúsko donútené uznať svoje územné straty. Na dobytých územiach Francúzi vyhlasovali tzv. sesterské republiky, kde sa rušili feudálne povinnosti a zavádzali demokratické slobody). Veľkým francúzskym nepriateľom však zostávalo Anglicko. Preto direktórium vyslalo v r. 1798 Napoleona do Egypta, aby odtiaľ zahájil pochod na Indiu a ovládol tak najbohatšiu anglickú kolóniu, no výprava sa skončila neúspešne. Keď sa v r. 1799 k protifrancúzskej koalícii pridalo Rusko, prevládol názor, že Francúzsko potrebuje silnú vládu. Za podpory svojich stúpencov 9.11.1799 uskutočnil Napoleon štátny prevrat. Rozohnal parlament i direktórium a vyhlásil sa za prvého konzula s neobmedzenou mocou. Vo Francúzsku na takmer 15 rokov nastala vláda jedného muža.

 

Revolúcia priniesla Francúzsku mnoho dobrého: politické a ekonomické zjednotenie zeme, urýchlenie vytvárania kapitalistických výrobných vzťahov, vytvorenie občianskej spoločnosti a armády. Zároveň však spochybnením dovtedy všeobecne uznávaných absolútnych morálnych hodnôt a krvavým terorom, ktorý stál životy tísíciek nevinných ľudí, otvorila cestu k „moderným" revolúciám, ktoré boli predohrou fašistickej a komunistickej hrôzovlády v 20. storočí.

 

30.10.2009 18:02:10
Gabi






optimalizace PageRank.cz
Romanovy stranky
© 2009 - 2011 | WideZone™ | All rights reserved
Romanovy stranky

optimalizace PageRank.cz

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one