Americká vojna o nezávislosť

Významnú úlohu v dejinách Severnej Ameriky zohrala anglická kolonizácia atlanického pobrežia. Anglicko od roku 1664 postupne získalo nizozemské a časť francúzskych osád v Severnej Amerike a do r. 1773 vytvorilo na pobreží 13 kolónií (Massachussets, New Jersey, New York, Rhode Island, Connecticut, New Hampshire, Pensylvania, Delaware, Virginia, Maryland, Severná Kaorlína, Južná Karolína a Georgia). Medzi kolóniami existovali veľké rozdiely: v severných sa rozvíjalo farmárstvo, ťažba dreva, rybolov, obchod, na juhu vznikali obrovské plantáže, na ktorých pracovali čierni otroci. Kolónie boli majetkom anglickej koruny, ktorá v nich vykonávala svoje právomoci pomocou guvernérov (ôsmich guvernérov z trinástich menoval priamo panovník). Pôvodne dobré vzťahy medzi Anglickom a osadami sa začali zhoršovať v 18. storočí. V súlade so zásadami merkantilizmu, začala anglická vláda považovať kolónie predovšetkým za zdroj surovín a vhodné odbytisko a brzdila rozvoj ich priemyslu. Po skončení sedemročnej vojny (1756-63), v ktorej Anglicko získalo rozsiahle územia (Nové Francúzsko - Kanadu, španielsku Floridu, indiánske územia na východ od Mississipi) došlo k ďalšiemu zhoršovaniu vzťahov.

 

Hoci Anglicko vo vojne zvíťazilo, anglická vláda, finančne vyčerpaná vojnou, požadovala od kolónií, aby sa väčšou mierou podieľali na výdavkoch na ich správu a obranu. V kolóniách vyvolalo odpor, že o nich rozhoduje anglický parlament, v ktorom nemajú svoje zastúpenie. Napätie v spoločnosti rástlo, až vznikli dve názorové skupiny. Stúpencami pevných väzieb s anglickou korunou boli predovšetkým úradníci koloniálnej správy, plantážnici, ktorí dovážali do Anglicka potraviny a suroviny, vojaci a anglikánski duchovní.

 

Nazývame ich loajalistami. Druhou skupinou boli patrioti, odporcovia anglickej nadvlády, ktorí pochádzali z rozličných spoločenských vrstiev. Ich jadro tvorili farmári, remeselníci a drobní obchodníci, ktorí trpeli anglickou hospodárskou politikou voči kolóniám, no patrili k nim aj bohatí plantážnici, ako George Washington, či Thomas Jefferson. V rokoch 1764-7 bolo zavedených niekoľko nepopulárnych opatrení (zákon o zdanení úradných dokumentov a tlače, dovozné clo na cukor a melasu, výnosy o ubytovaní vojakov v domoch civilného obyvateľstva, clo na paper, čaj, farbivá a sklo), ktoré viedli ku krvavým nepokojom (v Bostone r. 1770 anglickí vojaci strieľali do davu demonštrantov).

 

Patrioti začali zakladať tajné výbory, vytvárať domobranu a bojkotovať tovar dovezený z Anglicka. V decembri 1773 sa v prezlečení za Indiánov skupina mužov pod vedením Samuela Adamsona dostala na britskú nákladnú loď kotviacu v bostonskom prístave a vyhodila do mora debny s čajom v hodnote približne 10 tisíc libier ( tzv. Boston tea party - Bostonský čajový večierok).

 

Británia reagovala uzavretím prístavu a príchodom nových vojsk do kolónií. Vodcovia odporu zvolali do Philadelphie kongres zástupcov osád (prvý kontinentálny kongres), ktorý vyhlásil vládne zásahy za nezákonné a deklaroval právo kolónií na riadenie vlastných záležitostí. To považovala anglická vláda za vzburu, ktorú bolo treba potlačiť. Najprv si však zaistila, že sa rebélia nebude šíriť do Kanady, a to zákonom o Quebecu, ktorý zrovnoprávnil francúzske a a anglické obyvateľstvo po administratívnej, jazykovej aj náboženskej stránke. V r. 1775 vypukli prvé ozbrojené zrážky. Anglické vojsko sa stretlo s domobranou kolónií v bitke pri Lexingtone a Concorde, kde americká domobrana zvíťazila. Zakrátko nato sa vo Philadelphii zišiel druhý kontinentálny kongres, ktorý vyhlásil domobranu za americkú armádu. Na čele novej armády stál plantážnik George Wshington.

 

Ďalšími dôležitými členmi kongresu boli Benjamin Franklin, John Adams a Thomas Jefferson. Vzbúrenecká armáda sa spočiatku musela potýkať s veľkými problémami. Predovšetkým jej jadro tvorili farmári, ktorí boli slabo ozbrojení a vycvičení, a na obdobie poľných prác sa rozchádzali domov. Ich prednosťou však bola znalosť terénu a partizánsky spôsob boja, ktorý dokázali využiť. Armáde taktiež chýbali peniaze na nákup zbraní, mala slabé delostrelectvo a jazdectvo. 4. júla 1776 prijal druhý kontinetálny kongres Deklaráciu nezávislosti, ktorú vypracoval päťčlenný výbor (hlavnými autormi boli Jefferson, Franklin a Adams). Deklarácia vyhlasovala rovnosť všetkých ľudí a ich právo na život, slobodu a hľadanie šťastia, ktoré má garantovať štát. Ak ten svoju úlohu neplní, majú občania právo zmeniť jeho režim. Ako neporušiteľné a večné definovala deklarácia i právo na súkromné vlastníctvo. Novovyhlásené Spojené štáty americké sa stali prvou krajinou s demokratickým zriadením. Vzťahy medzi kolóniami upravovali v r. 1777 prijaté Články konfederácie, podľa ktorých sa USA stali voľným zväzkom slobodných štátov. Vyhlásenie nezávislosti ako aj počiatočné vojenské neúspechy však podnietili v Anglicku nové vystúpenie proti kolonistom. V auguste 1776 prišli z Anglicka početné vojenské posily, ktoré získavali rýchlo prevahu nad slabšou americkou armádou.

 

K obratu vo vojne došlo v r. 1777, keď sa americkým vojskám podarilo v bitke pri Saratoge poraziť britské jednotky pod vedením generála Burgoyna, ktoré prichádzali z Kanady a nestihli sa spojiť so zbytkom britských vojsk. Americkému vyslancovi Benjaminovi Franklinovi sa taktiež podarilo vyjednať spojenectvo s Francúzskom a Španielskom. Cieľom oboch krajín bolo, aby sa Anglicko a americké osady vyčerpali vzájomným bojom, čo by im umožnilo získať späť územia stratené v sedemročnej vojne. Predovšetkým z Francúuska prúdila do Ameriky významná finančná i vojenská pomoc. V americkej armáde bojovalo i mnoho dobrovoľníkov z Európy, ako napr. Tadeusz Kosciuszko, či La Fayette. 29. septembra 1781 prinútil Washington za pomoci francúzskeho loďstva pri Yorktowne hlavnú časť anglickej armády kapitulovať. Mierové rokovania prebiehali v rokoch 1782-3 v Paríži. V septembri 1783 boli v Paríži a vo Versailles podpísané mierové zmluvy, podľa ktorých Anglicko odstupovalo časť svojich kolónií Francúzsku (Senegal, Tobago) a Španielsku (Florida, Menorca) a uznávalo nezávislosť USA. Povojnová situácia v USA však nebolaveľmi priaznivá. Vo vojne zahynulo asi 70 tisíc Američanov, nastala vlna emigrácie loajalistov, ktorí odchádzali do Kanady, články konfederácie znemožňovali ústrednej vláde uplatňovanie hospodárskych a politických opatrení, ktoré by mohli zabrániť rastúcej inflácii a hospodárskemu úpadku zeme, ktorá bola vojnou značne vyčerpaná.

 

Farmári a chudoba, ktorí mali od vojny o nezávislosť veľké očakávania sa začali búriť a v r. 1787 vypuklo pod vedením Daniela Shaysa povstanie, ktoré bolo síce potlačené už v zárodku, ale prinieslo zníženie daní a súdnych poplatkov. Rozpory boli aj medzi politickou elitou o ďalšie smerovanie krajiny. T. Jefferson bol zástancom silnej väzby na Francúzsko a budovania prevažne poľnohospodárskej krajiny, jeho odporcom bol Alexander Hamilton, ktorý chcel z USA vybudovať krajinu so silným priemyslom. Zahraničnopolitickú orientáciu USA definoval v r. 1789 G. Washington, ktorý vyslovil zásadu, že USA musia zostať verné svojím demokratckým zásadám a neangažovať sa v starom svete. V roku 1787 sa vo Philadelphii stretlo ústavodárne zhromaždenie, ktoré prijalo Ústavu Spojených štátov amerických. Ústava posilinila právomoci ústrednej (federálnej) vlády, čo dopomohlo k stabilizácii pomerov v novovzniknutej republike. Ústava delila štátnu moc na zákonodárnu, výkonnú a súdnu. Zákonodárnu moc predstavoval Kongres, ktorý sa skladal zo Senátu a Snemovne reprezentantov; výkonnú moc vláda na čele s prezidentom; súdnu moc federálni sudcovia. Ako dodatok bola k ústave r. 1789 prijatá Listina práv (Bill of Rights), ktorá zaručovala predovšetkým osobné slobody, neriešila však otázku otroctva. Prvým prezidentom sa stal George Washington, prvým viceprezidentom John Adams. Ústava bola slávnostne prijatá 4.3.1789.

30.10.2009 17:52:52
Gabi






optimalizace PageRank.cz
Romanovy stranky
© 2009 - 2011 | WideZone™ | All rights reserved
Romanovy stranky

optimalizace PageRank.cz

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one