Západná Európa v období vrcholného stredoveku

Vrcholný stredovek (13.-15. storočie) bolo pre západnú Európu obdobím politických, hospodárskych a spoločenských premien. Rozdrobené Francúzsko sa postupne zjednocovalo pod vládou mocnej dynastie Capetovcov, naopak Nemecká ríša, vyčerpaná dlhodobým konfliktom medzi cisárstvom a pápežstvom, bola vystavená rozporom medzi ríšskymi kniežatami, ktoré sa búrili voči cisárskej autorite . V Anglicku došlo počas krvavého konfliktu s Francúzskom ku splynutiu normanskej šľachty s anglosaským obyvateľstvom, čo posilnilo sebavedomie vznikajúceho anglického národa. Španielskym kráľom Izabele Kastílskej a Ferdinanda Aragónskeho k definitívnemu vytlačeniu Arabov z Pyrenejského polostrova. Zmenila sa tvár západnej Európy. Lesy, ktoré predtým pokrývali veľkú časť jej územia, ustúpili rozvíjajúcim sa mestám a dedinám, ktoré s rastom ich hospodárskej sily nadobúdali sebavedomie a žiadali aj podiel na politickej moci. V dôsledku krízy pápežstva, ktorá v čase jeho násilného presídlenie do Avignonu ukázala slabosť cirkvi, poklesol význam cirkevných autorít. Začínajúci taliansky humanizmus a renesancia priniesli nové podnety do umenia, vzdelanosti, ale aj do bežného života. Vrcholný stredovek však priniesol aj jednu z najväčších morových epidémií v dejinách, tzv. čiernu smrť, ktorá zasiahla Európu a Áziu v polovici 14. storočia. V rokoch 1347-51 sa táto choroba rozšírila po celej Európe a vyžiadala si životy asi 30 miliónov ľudí, čo boli približne dve tretiny obyvateľstva.

 

 

Mnoho životov si vyžiadala aj storočná vojna medzi Anglickom a Francúzskom (1337-1453). Vo Francúzsku šlo predovšetkým o snahu o vytlačenie Angličanov francúzskeho územia s cieľom vytvoriť územne jednotnú, centralizovanú monarchiu. Anglicku išlo o hospodárske výhody, ktoré im poskytovali ich územia vo Francúzsku (šlo predovšetkým o juhofrancúzske Gaskonsko - zdroj vína a soli). Ohniskom konfliktu sa však stalo Flámsko, ktorého kvalitný tovar, hlavne súkno, ovládalo európsky diaľkový obchod. Flámsky gróf bol poddaným francúzskeho kráľa, no flámske mestá Bruggy, Gent, Brusel, dovážali z Anglicka vlnu a cítili sa preto s ním viac spriaznené. K sporu o Flámsko sa pridal spor o následníctvo na Francúzskom tróne, ktorý sa uvoľnil smrťou kráľa Karola IV Pekného, ktorý zomrel bez mužského potomka. Podľa francúzskeho práva nemali ženy nárok na trón, a preto Generálne stavy zvolili za kráľa Filipa VI. z Valois, druhostupňového bratranca zosnulého kráľa. Anglický panovník Eduard III bol však synom sestry Karola IV Izabely, a teda Karolovým synovcom. Eduard III vzniesol nárok na francúzsky trón a v roku 1436 sa vylodil so svojou armádou v Normandii a v bitke pri Crécy anglická armáda rozdrvila francúzsku rytierku jazdu. V tejto bitke zahynul aj český kráľ Ján Luxemburský. Následne Eduard získal dôležitý prístav Calais a vojská jeho syna Čierneho princa spustošili celé západné pobrežie Francúzska.

 

V roku 1358 vypuklo vo Francúzsku roľnícke povstanie. Roľníci vyčerpaní vojnami a zvyšujúcimi sa daňami sa spojili s parížskemu remeselníkmi vedenými Etiennom Marcelom. Povstanie (zvané Jacquerie- povstanie Kubov-sedliakov) bolo ešte v tom toku potlačené. V roku 1360 boli anglické víťazstvá potvrdené zmluvou v Brétigni. Eduard III sa síce vzdal nároku na trón, no ponechal si Galais a Gaskónsko. V roku 1415 obnovil boj o francúzsky trón anglický kráľ Henrich V. V bitke pri Azincourte porazil francúzskeho kráľa a donútil ho uznať ho za svojho nástupcu. Henrich však krátko nato nečakane zomrel. Obrat nastal, keď sa na čelo francúzskej armády postavila Jana z Arku, ktorá prehlasovala, že ju vedú hlasy, ktoré jej radia čo má robiť. Svojím nadšením si získala velenie armády i kráľa a keď Francúzi zvíťazili v bitke pri Orleanse v roku 1431 vrátilo sa im stratené sebavedomie. Janu však zajali Angličania v roku 1431 ju dali v Rouene upáliť ako bosorku. Francúzsky postup však ani Janina smrť nemohla zastaviť. V roku 1453 sa vojna skončila a Angličanom zostal už len prístav Calais.

 

 

Kým Francúzsko a Anglicko vyšli zo storočnej vojny ako jednotné, modernizujúce sa štáty, Nemecká ríša a územie Talianska zostávali rozdrobené.

 

 

V polovici 13. storočia zanikla v Nemecku vláda dynastie Štaufovcov a zem sa ponorila do chaosu tzv. interregna (medzivládia), ktorý ukončilo v roku 1273 zvolenie Rudolfa I Habsburského za nemeckého cisára. Po jeho smrti vládli v Nemecku Luxemburgovci. Najvýznamnejším z nich bol Karol IV (1346-1378), ktorý za stredisko svojej moci určil České kráľovstvo. V roku 1348 dal v Prahe založiť prvú univerzitu v strednej Európe. V roku 1356 vydal Zlatú bulu, ktorá ustanovila, že každý budúci nemecký cisár bude volený štyrmi svetskými a tromi cirkevnými voliteľmi, tzv. kurfirstmi. Hoci bol silným panovníkom, jeho vláda bola poznačená morovou epidémiou, a s ňou spojenou hospodárskou a spoločenskou krízou. Karolov syn Žigmund Luxemburský, ktorý sa stal nemeckým cisárom v roku 1433 nebol schopný skonsolidovať nestabilnú ríšu, k čomu prispeli aj husitské vojny v Čechách. Po roku 1438 sa zmocnili vlády v Nemecku Habsburgovci, ktorí si ju s malými prestávkami podržali až do roku 1806. Medzi nimi vynikal predovšetkým Maximilián I. Maximilián sa pokúsil zreformovať Nemeckú ríšu a založil ríšsku súdnu komoru, ustanovil spoločnú ríšsku daň a zvýšil moc ríšskeho snemu. Úspešnejšia však bola jeho svadobná politika, keď svadobnou dohodou s kráľovským rodom Jagellovcov, zaistil svojim potomkom český a uhorský trón.

 

 

Podobne ako Nemecko zostávalo rozdrobené aj Taliansko. Na jeho území bolo množstvo kniežatstviev, vojvodstiev, mestských republík a samostatný pápežský štát. Medzi obchodne a remeselne vyspelými severnými mestami ako boli Benátky, Janov, Florencia, Siena a Miláno a poľnohospodárskym územím južne od Neapola, ktoré patrilo pod španielsku nadvládu už vtedy existovali veľké rozdiely. Práve v severných vyspelých mestách dochádzalo ku vzniku nových kultúrnych a myšlienkových prúdov. Bohatí predstavitelia rodu Medici, ktorý vládol vo Florencii podporovali umelcov, literátov a architektov. Staroveký Rím a jeho sláva sa totiž stali vzorom talianskych vzdelancov, ktorí ťažko niesli rozdrobenosť talianskych štátnikov. Básnici ako Francesco Petrarca a Dante Alighieri sa obracali s obdivom k antickým literárnym pamiatkam a napodobňovali ich. Toto znovuobrodenie antiky sa nazýva renesancia. Florencia bola aj prvým mestom, kde sa začalo stavať v novom renesančnom štýle. Nádherné mestské paláce napodobňovali stavby z rímskej doby. Rozvoj renesančnej kultúry sprevádzal vznik nového myšlienkového prúdu - humanizmu.

 

 

30.10.2009 17:43:42
Gabi






optimalizace PageRank.cz
Romanovy stranky
© 2009 - 2011 | WideZone™ | All rights reserved
Romanovy stranky

optimalizace PageRank.cz

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one