Východná Európa v období vrcholného stredoveku

Obdobie vrcholného stredoveku (13.-15. storočie) bolo vo východnej Európe charakteristické vzostupom a expanziou dvoch ázijských veľmoci: mongolskej Zlatej hordy a tureckej Osmanskej ríše. Starobylá Byzancia sa ocitla v poslednom období svojej existencie, oslabená vonkajšími a vnútornými konfliktami. Jej slabosť dala na krátky čas povstať nezávislým slovanským štátom Bulharsku a Srbsku.

 

 

Bulharsko bolo od 11. storočia pod byzantskou nadvládou. Koncom 12. storočia zaviedli byzantskí panovníci v Bulharsku nové dane a tým zhoršili životnú úroveň roľníkov, ktorí sa vzbúrili a na ich čelo sa postavili bojari, bratia Asenovci. Vojenský konflikt medzi Byzanciou a vojskami tretej krížovej výpravy umožnil Asenovcovi Kalojanovi odtrhnúť Bulharsko od Byzancie a stať sa bulharským cárom so sídlom v Trnove. Najväčší rozmach dosiahlo Bulharsko za vlády Ivana Asena II (1218-1241), ktorý sa zmocnil značnej časti byzanstkých území na Balkáne. Po jeho smrti však nastúpil slabý cár Konšantín Tichý, ktorého zvrhol vodca povstania roľníkov Ivajlo a sám sa ujal vlády v Trnove. Bulharská šľachta ho však neprijala a o pomoc sa obrátila na byzantský dvor, s ktorého pomocou roľnícke povstanie porazila. V 14. storočí vládla na bulharskom tróne dynastia Šišmanovcov. Jej najvýznamnejším cárom bol Ivan Alexander (1331-1371), ktorý si získal podporu bojarov a spojil sa so susedným Srbskom proti Byzancii. Po jeho smrti však došlo ku kríze v kráľovstve a ríša sa rozpadla na samostatné celky, ktoré sa v roku 1396 stali ľahkou korisťou Osmanskej ríše.

 

 

Ďalším štátom na byzantskej východnej hranici, ktorý sa snažil o samostatnosť, bolo Srbsko. V Srbsku sa o osamostatnenie spod byzantskej nadvlády snažila dynastia Nemanjičovcov. Štefan Nemanjič (1166-1196) vládol s pomocou nižšej šľachty (mocní feudáli sa mu podvoľovali len neochotne a značne rozšíril územie srbského štátu. Jeho syn Štefan Nemanjič II (1196-1228) presadil v Srbsku na úkor katolíckeho vierovyznania pravoslávie. Dal postaviť kláštory byzantského typu v Peči, Studenici, Gračanici a inde. Sľubný vývoj bol načas prerušený konfliktom s Bulharskom. Najväčším srbským panovníkom bol cár Štefan Dušan (1331-1355), ktorý rozšíril srbské územie od Dunaja ku Korintskému zálivu v Grécku a od Jadranského po Egejské more. V roku 1346 bol Dušan patriarchom korunovaný na cára Srbov a Grékov. Dušanov cársky dvor napodobňoval zvyklosti byzantského cisárskeho dvora. Dušanovou túžbou bolo dobyť Konštantínopol. V roku 1346 dal cár spísať Zákonník, v ktorom bola presne vymedzená moc panovníka, feudálov a cirkvi a práva a povinnosti poddaných. Po smrti Štefana Dušana v roku 1355 sa Srbsko rozpadlo na menšie kniežatstvá a panstvá. Tie sa stali ľahkou korisťou postupujúcej osmanskej expanzie. Srbské vojská boli porazené najprv v bitke na Marici v roku 1371 a v roku 1389 v bitke na Kosovom poli. Hrdinský srbský bojovník Miloš Kobilič síce zabil sultána Murada otrávenou dýkou, Tureckej nadvláde však už zabrániť nemohol.

 

 

Výbojná Osmanská ríša sa zaujatím Bulharska a Srbska dostala až na hranice samotnej Byzantskej ríše. Cisár Ján VIII videl nádej na pomoc zo západu v jednaniach o znovuzjednotení západnej a východnej cirkvi. Jednania florentského snemu v roku 1439 sa síce skončili vydaním zjednocujúcej pápežskej buly, tá však bola v Byzancii odmietnutá. Keď sa za vlády Konštantína XI Palaiologa Byzancia v tureckom zovretí, nemohla očakávať pomoc od nikoho: Francúzsko a Anglicko viedli medzi sebou krvavú storočnú vojnu. Nemecká ríša sa zmietala vo svojich vnútorných rozporoch, pápežstvo nechcelo zasiahnuť. V máji roku 1453 sultán Mehmed II Dobyvateľ po dvojročnom obliehaní Konštantínopolu mesto dobil a vydal ho strašnému plieneniu. Osmani sa stali vládcami Malej Ázie a otvorila sa im voľná cesta do Európy. Príslušníci bývalej byzantskej vládnucej vrstvy, ktorí prežili, ušli do rôznych kútov Európy. Mnohí z nich našli útočisko v Moskve.

 

 

Najväčšie kniežatstvo na území dnešného Ruska, Kyjevská Rus, bola z veľkej časti v 13. storočí obsadená tatárskou Zlatou Hordou. Nezávislé postavenie si zachovali len jej najsevernejšie časti a obchodné republiky Novgorod a Pskov. Západné ruské kniežatstvá si zas podmanili pohanské litovské veľkokniežatá. Hospodársky najvyspelejšou časťou tatárskeho panstva v Rusku bolo Moskovské veľkokniežatstvo. V roku 1380 sa jeho knieža Dmitrij Donský vzbúril proti Tatárom a v bitke na rieke Don ich na hlavu porazil. Jeho snahy o zjednotenie ostatných kniežat v boji za úplné oslobodenie spod vlády Zlatej Hordy však boli neúspešné. Zlatá horda sa však čoskoro sama rozpadla na niekoľko chanátov, čo posilnilo Moskovské veľkokniežatstvo. Knieža Ivan III (1462-1505) pripojil k Moskve jasroslavské a rostovské kniežatstvo a v roku 1478 dobyl Novgorod. V roku 1480 definitívne porazil Zlatú Hordu a vytlačil ju z ruského územia. Ivan III zjednocoval podmanené územia so svojím kniežatstvom presídľovaním šľachticov a bohatých obchodníkov do moskovských miest a na ich zabratých pozemkoch usadzoval svojich verných. Aby si získal medzinárodné uznanie, oženil sa Ivan III s dcérou brata bývalého byzantského cisára Sofiou. Ivan III sa začal vyhlasovať za dediča byzantského cisárstva a propagoval ideu Moskvy ako tretieho Ríma (prvým Rímom bolo mesto Rím, druhým Konštantínopol, tretím Moskva). Podľa tejto idey Ivan III povolil v Moskve iba jedno vierovyznanie, a to pravoslávne. Rusko sa tak stalo protiváhou katolíckeho Západu ako aj moslimského Východu.

 

 

Osmanské výboje v Malej Ázii a Európe mali za následok, že kresťanská Európa stratila východné Stredomorie, čo oslabilo prístavné obchodné mestá ako Janov a Benátky. Ťažisko hospodárskeho rozvoja sa presunulo na pobrežie Atlantiku. Strata obchodného spojenie s Áziou významnou mierou prispela k hľadaniu nových obchodných ciest a k začiatku zámorských objavov.

 

 

 

30.10.2009 17:44:09
Gabi






optimalizace PageRank.cz
Romanovy stranky
© 2009 - 2011 | WideZone™ | All rights reserved
Romanovy stranky

optimalizace PageRank.cz

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one