Macedónia bola po stáročia okrajovou oblasťou gréckeho sveta. Obyvatelia tejto hornatej krajiny sa živili pastierstvom a pomerne dlho viedli kočovný spôsob života. Iba úzky okruh ľudí z vládnucich vrstiev udržiaval styk s vyspelými gréckymi mestami, od ktorých preberal vzdelanie a kultúru. Koncom 6. storočia pred Kr., keď sa obyvateľstvo začalo usádzať v stálych sídlach a jednotlivé kmene sa spojili do kráľovstva, došlo k nadviazaniu užších hospodárskych a kultúrnych vzťahov medzi Macedóncami a Grékmi. Mnohí Gréci však dlho považovali Macedóncov za jednoduchý, nevzdelaný, pastiersky národ.

 

 

Grécke mestské štáty sa koncom 5. storočia pred Kr. dostali do vzájomnej ničivej vojny (peloponézska vojna 431-404 pred Kr.), ktorá síce skončila víťazstvom Sparty, ale zároveň viedla k oslabeniu všetkých jej účastníkov a k dlhodobému hospodárskemu a politickému úpadku. Macedónsky kráľ Filip II. šikovne využíval spory medzi gréckymi štátmi a postupne získaval nad nimi nadvládu. V bitke pri Chaironei v roku 338 pred Kr. porazil svojich posledných odporcov a získal vládu nad celým Gréckom. Potom zvolal do Korintu celogrécky snem a vyhlásil vojnu Perzii. V roku 336 pred Kr. bol však na svadbe svojej dcéry zavraždený. Plánovanú výpravu uskutočnil jeho syn, Alexander Veľký, ktorý mal v tej dobe len 20 rokov.

 

 

Alexander sa narodil v roku 356 pred Kr. ako syn Filipa II a jeho ženy Olympie. O jeho detstve kolovalo už za jeho života mnoho legiend. Vyrastal pod vplyvom gréckych vychovávateľov, ktorí ho zoznámili s Homérovým dielom a nazývali ho vraj mladým Achileom. Filip II. priviedol do Mecédonie i veľkého filozofa Aristotela, aby vyučoval jeho syna a skupinu mladých šľachticov. Po otcovej smrti sa Alexander stal kráľom, no náhlu zmenu na tróne využili macedónski poddaní v Thrákii a Ilýrii a vzbúrili sa proti nemu. Alexander ich povstania rozhodne potlačil a podobe zúčtoval aj so vzburou v Tébach (mesto vypálil a takmer celé zrovnal so zemou). Po upevnení svojej moci sa Alexander obrátil proti Perzii.

 

 

V Alexandrovej dobe bola Perzská ríša najväčšou mocnosťou celého známeho sveta. Pôvodnou vlasťou Peržanov bol terajší Irán, no perzskí králi rozšírili svoju ríšu až po Indiu na východe a po dnešné Turecko na západe. Kráľ Dáreios I. ríšu rozdelil na provincie, nazývané satrapie a vybudoval sieť obchodných a poštových ciest. Dlhodobý vojenský konflikt s Gréckom síce Perziu oslabil, no stále ešte predstavovala pre pre Grékov hrozbu. Alexander zorganizoval veľkú protiperzskú výpravu a v bitke pri Isse v roku 333 pred Kr. porazil perzské vojsko, na ktorého čele stál samotný kráľ Dáreios III.

 

 

Alexander sa potom obrátil do Egypta, kde ho vítali ako osloboditeľa od perzskej nadvlády. V Egypte založil na pobreží Stredozemného mora mesto Alexandria, ktoré sa stalo sídlom preslávenej knižnice. Po porážke Peržanov v bitke pri Gaugamele v roku 331 pred Kr. sa Alexander nechal vyhlásiť za perského kráľa a triumfálne vtiahol do Babylonu. Kráľovské sídlo perzských kráľov, Persepolis, dal zrovnať so zemou. Aby posilnil putá medzi Grékmi a Peržanmi, prijal Alexander Perzských radcov do svojej vlády. Nosil perzské oblečenie a za manželku si zobral perzskú princeznú Roxanu. Potom pokračoval vo vojenských výpravách smerom na východ, podrobil si východné satrapie a v roku 325 pred Kr. dospel až k rieke Indu. Bola to jeho posledná výprava. Vyčerpaná armáda odmietla pokračovať v cestách do neznáma a donútila ho vrátiť sa späť do Babylona. Tam Alexander v roku 323 pred Kr., iba 32 ročný, náhle zomrel. Vedci sa dodnes nemôžu zhodnúť na príčine jeho smrti. Je možné, že ju spôsobila recidíva malárie, ochorenie horúčka západného Nílu, nesprávna liečba slabosti a vyčerpania z boja, alebo vražda (zo strany Roxany, prípadne niektorého z blízkych vojvodcov).

 

 

Alexandrova vláda znamenala koniec suverénnych gréckych mestských štátov a ich moci a zároveň zničenie starého Orientu spojeného pod vládou Peržanov. Grécka a orientálna civilizácia sa začali navzájom ovplyvňovať a prelínať, čím započali kultúrnu epochu helenizmu. Na východ prúdili davy gréckych vojakov, úradníkov, obchodníkov, umelcov i vedcov. Gréčtina sa stala na ovládnutých územiach úradnou rečou. V rámci obrovskej ríše padli hranice a otvoril sa tak priestor pre rozvoj obchodu. Vznikali nové obchodné cesty, z perzského zlatého pokladu sa razili podľa gréckeho vzoru nové mince. Alexander prijal orientálne poňatie kráľa, ako zástupcu boha na zemi a založil tak kráľovský kult, ktorý neskôr prijali rímski cisári.

 

 

Alexander nezanechal mužského potomka ( jeho syn Alexander I. Aigos sa narodil až niekoľko mesiacov po jeho smrti a bol zavraždený v detskom veku). Keď sa ho jeho vojvodcovia pri jeho smrteľnom lôžku pýtali, ktorý z nich sa má stať jeho následníkom, povedal vraj: Najsilnejší z vás. Vypukol dlhotrvajúci, krvavý konflikt medzi vojvodcami, ktorý sa skončil až v roku 280 pred Kr. Medzitým sa však ríša rozpadla. V Macedónii vládla dynastia Antigonovcov, v Egypte potomkovia vojvodcu Ptolemaia a v ázijských satrapiách zase Seleukovci. Ostatné časti Alexandrovej ríše sa postupne osamostatnili. V Malej Ázii to bola Bithýnia, Kappadócia, Galácia, Pont a Pergamské kráľovstvo. Na východe zostala samostatná India, východné satrapie sa dostali pod nadvládu Parthov. Vzniklo malé kráľovstvo Bosprské a Arménia.

 

 

Od 2. storočia pred Kr. na západe rástla nová svetová moc - Rímska ríša. Tá postupne pohltila následnícke štáty Alexandrovho panstva, včítane Grécka. Od roku 146 pred Kr. bolo Grécko trvalou súčasťou Rímskej ríše.

 

30.10.2009 17:47:52
Gabi






optimalizace PageRank.cz
Romanovy stranky
© 2009 - 2011 | WideZone™ | All rights reserved
Romanovy stranky

optimalizace PageRank.cz

Name
Email
Comment
Or visit this link or this one